Bol najlepším strelcom 21-tky, v ktorej hrávali napríklad aj Mak, Greguš, Kiss a Gyömbér. Znepríjemňoval život aj takým stopérom ako Varane a Mangala. Dnes mohol byť práve on tým útočníkom, akého hľadá Ján Kozák, no osud mu zmenili nečakané zdravotné problémy počas angažmánu v Turecku. Teraz nám Arnold Šimonek porozprával nielen o živote bez futbalu, ale aj o svojom návrate.

Poďme najprv do minulosti. Počas jesene 2014 ste predčasne ukončili svoju profesionálnu kariéru. Čo vás k tomu viedlo?

„Bol som už vyčerpaný z opakovaných pokusov o návrat. Každý jeden pokus ma stál príliš veľa síl. Keď som sa prvýkrát dával dokopy po dlhej chorobe po návrate z Turecka, vážil som o 11 kíl (!) menej, ako bola moja pôvodná váha. Vždy sa mi podarilo dostať späť. Ale po mojom treťom pokuse som to zabalil. Cítil som sa veľmi vyčerpaný a nahnevaný. Chcel som byť hlavne zdravý a vedel som, že to docielim len s menšou fyzickou záťažou. To sa mi aj chvála Bohu potvrdilo.“

Dlho sa nevedelo prísť na to, čo vám vlastne je. Máte už na to odpoveď, alebo je to stále aj pre vás záhada?

„Jedna z vecí, ktorá ma najviac trápila, bolo práve to, že mi nik do dnešného dňa nepovedal, čo mi za chorobu spôsobilo všetky tie problémy. Pochodil som veľa doktorov, liečiteľov, homeopatov, ale nik mi nič konkrétne nepovedal. Všetko bolo záhadou. Ale vedel som, že sa začínam cítiť zle len v prípade priveľkej záťaže. Inak som bol absolútne v poriadku a zdravý, čo sa mi potvrdilo aj za ten rok, čo som mal pauzu od veľkého futbalu. Aj preto som sa nakoniec rozhodol opäť to skúsiť na vrcholovej úrovni.“

Mali ste veľmi dobre rozbehnutú kariéru. Boli ste najlepším strelcom 21-tky (ročník 1990), mali ste na svojom konte v mladom veku už pomerne bohaté zahraničné skúsenosti a k tomu navyše sľubnú perspektívu pred sebou. Pristavíte sa niekedy pri tom, čo mohlo byť? Veď napr. Ján Kozák preferuje na hrote reprezentačného útoku typy útočníkov ako vy, pričom stále hľadá niekto z mladšej generácie...

„Vôbec nad tým takto nepremýšľam. Vždy sa snažím robiť veci najlepšie, ako v danej chvíli viem, aby som si nič musel neskôr vyčítať. Počul som aj hlasy, že bolo zlým rozhodnutím ísť do Turecka, ale keby som sa vrátil v čase, rozhodnem sa rovnako. Aj keď občas nedopadnú veci podľa našich predstáv, nemá moc veľký zmysel sa nad tým zožierať. Bol som rád, že som zdravý, v tom čase som sa oženil a čakali sme so ženou dcérku. Aj toto bol jeden z dôvodov, prečo som s futbalom skončil. Nechcel som riskovať nič vážnejšie.“

Čo ste robili po predčasnom konci kariéry?

„Obával som sa toho, ako každý jeden športovec, ale šport ma naučil čeliť výzvam. Hneď po konci kariéry som išiel do Anglicka za mojím bratom, ktorý tam v tom čase žil. Robil som tam rôzne krátke brigády, nechcel som sa dlhodobo viazať v jednej robote, aby som získal čo najväčší rozhľad, keďže dovtedy som len kopal do lopty. Po štyroch mesiacoch som sa vrátil späť na Slovensko. Našiel si prácu ako obchodný zástupca pre firmu s autosúčiastkami, v čom som sa moc nenašiel. Tak som si popri práci rozširoval vodičák. Veľmi rád šoférujem a chcel som sa tejto činnosti venovať. Hneď po dokončení všetkých skupín som začal zháňať robotu v tomto obore. Našiel som si prácu vodiča autobusu MHD v Nitre. Táto práca ma bavila.“

Aký veľký je rozdiel medzi profesionálnou kariérou futbalistu a bežným životom?

„Žiť bežný život pracujúceho človeka bolo pre mňa novinkou. Hlavný rozdiel bol v čase. Trávil som dosť času v práci a menej doma. Ale zvykol som si a dnes to pokladám za výhodu. Viem porovnať aj futbalový život a tiež bežný pracovný. Prišlo mi smiešne, že som občas šomral, keď sme mali tréning o 8.30 h. Posledné tri mesiace som vstával väčšinou do roboty o 3.00 h ráno alebo som robil do polnoci. Na druhú stranu viem, že často hodinový tréning dokáže viac unaviť človeka ako 8-hodinová zmena v robote. Poznám to z oboch strán, čo veľa ľudí nie.“

V roku 2015 ste hrávali aspoň 5. ligu za Veľký Lapáš, kde sa vám strelecky darilo. Brali ste to tak, že sa možno ešte ukážete a vrátite vyššie, alebo ste to brali už iba ako hobby popri práci?

„Pravdu povediac som už vôbec nerozmýšľal nad návratom vyššie. Trošku som bol už zmierený s tým, že budem hrávať nižšiu súťaž a popritom pracovať. Dokonca mi sem tam preblesklo hlavou, že by som sa venoval len práci.“

Ako vôbec prišlo k tomu, že sa vraciate do profesionálneho futbalu?

„Koncom minulého roka ma oslovil tréner Mlynár, v tom čase ešte ako asistent v Poprade. Hneď na to sa stal hlavným trénerom a začali sme intenzívnejšie komunikovať. Nakoniec sme sa dohodli na spolupráci.“

Beriete súčasný angažmán v Poprade ako nový začiatok, alebo ako posledný pokus vyskúšať, či to predsa len ešte pôjde?

„Verím, že ponuka z Popradu z nejakého dôvodu prišla a že som ešte nepovedal posledné slovo vo futbale.“

Ako reaguje vaše telo v zimnej príprave?

„Zatiaľ, musím zaklopať, je všetko v najväčšom poriadku. To bolo aj súčasťou dohody s trénerom, že hlavne zo začiatku budem trénovať voľnejšie a postupne budeme pridávať tréningové dávky. Teraz už nemám vôbec žiadne úľavy a robím všetko naplno s ostatnými.“

Aké sú ambície v novom klube?

„Mal som informácie, že ľudia zaoberajúci sa popradským futbalom to myslia vážne a v poslednom čase urobili kus poctivej roboty. Po príchode do Popradu sa mi to potvrdilo. Klub má ambíciu do dvoch rokov postúpiť do najvyššej súťaže.“

S čím budete osobne spokojný na konci sezóny?

„Jediným mojím prianím je byť zdravý! Pokiaľ budem, čomu pevne verím, tak som presvedčený, že dokážem pomôcť mužstvu a mužstvo naopak pomôže mne, vďaka čomu budeme spoločne úspešní.“