Keď bol mladší, bol riadne „číslo.“ Na prahu dospelosti utiekol z Ruska do NHL a jeho najlepšími učiteľmi sú hráči súpera. Jevgenij Malkin.

Aké kanadské žartíky robí v šatni, kto je pre neho najlepší hráč sveta a aká bola jeho mládežnícka hokejová cesta? Redaktorka Kristina Ruthefordová zo stránky sportsnet.ca sa v zaujímavom rozhovore porozprávala s ruskou hviezdou Jevgenijom Malkinom.

Počula som, že ste vtipný na sociálnych médiách, ale nerozumiem rusky.

Netweetujem často – dlho som netweetoval. Momentálne používam Instagram. Ale nie som veľmi zábavný. Myslíte si, že som zábavný?

Počula som, že ste trochu „šialený“?

O môj Bože, to nie je pravda. Možno som zábavný v reálnom živote, ale nie som veľmi vtipný na internete. Mnohokrát som zábavný s mojimi priateľmi a rodinou.

Robíte si niekedy žarty v šatni?

Oh áno, niekedy. Sezóna je dlhá, potrebujeme trochu relaxu. Máme zábavné momenty, väčšinou s „Flowerom“ (Marc-Andre Fleury pozn. red.) alebo ja s Crosbym. Crosby je veľmi vtipný. Vždy používa čiernu pásku na hokejku, nikdy ju nemení. Raz som mu hokejku opáskoval bielou (smeje sa). Je zábavný, povedal „Skúsim to.“ Opáskoval som mu hokejku len tak pre zábavu.

Používate bielu pásku na vašej hokejke, že?

Mením to. Niekedy, ak sa mi nedarí, zmením ju na čiernu. Ale najčastejšie hrám s bielou.

Ako prichádzate na nové technické kúsky s hokejkou?

Sledujem množstvo zápasov ostatných tímov – Chicago, Islanders, Rangers. Sledujem rôznych hráčov a pozerám sa na ich kúsky. Niekedy premýšľam či to vôbec dokážem. Je to o tréningu. Ak to nenatrénuješ, nedokážeš to spraviť ani v zápase.

Kto má najlepšiu techniku v lige?

Kane, Tavares, Crosby. Majú parádne zručnosti. Niekedy skúšam to, čo oni, no nedokážem to.

Vyrástli ste v Magnitogorsku v Rusku. Ako vyzeralo vaše detstvo?

Bol to stereotyp. Mám brata a mnoho priateľov na ulici. Trávil som čas v škole, chodil na tréningy, vracal sa domov, robil som si domáce úlohy. Množstvo času som strávil na ulici s mojimi priateľmi; hrali sme futbal, hokej, basketbal, všetko. Každý deň bol rutinou. To bol život. Nezameriaval som sa len na hokej – užíval som si život s priateľmi a rodinou.

Počula som zábavný príbeh o vašich prvých korčuliach.

Áno. Nepamätám si to tak presne, ale môj otec mi hovoril, že keď som bol malý a nemal som korčule, dal mi svoje. Jeho veľkosť bola omnoho väčšia ako moja. Mal som 5 a on mal 30 rokov (smeje sa). Dal mi jeho korčule, skúšal som ich a pamätám si, že mi boli veľké. Moje nohy sa v nich hýbali, ale bola to zábava. Potom mi kúpil moje vlastné.

Keď korčuľujete, vyzerá to jednoducho.

Nie je to vôbec jednoduché (smeje sa). Je to o tréningu. Musíte tvrdo trénovať a potom to v zápasoch občas vyzerá ľahko, ale nie je to tak.

Kedy ste sa chceli stať profesionálnym hráčom?

Moji rodičia vždy chceli, aby som bol hokejistom. Ale ja som sa rozhodol približne vo svojich jedenástich či dvanástich rokoch, keď som začal viac trénovať. Trénovali sme dvakrát do dňa a začal som cestovať po rôznych mestách a hrať s ostatnými klubmi. Bol som kapitán – tréner mi dal „Céčko“ – a začal som premýšľať takto „Je to môj život, je to pre mňa veľmi dôležité.“ Bol som kapitánom tímu a začali sme veľa vyhrávať. Nevyhrali sme každý turnaj, ale vyhrali sme toho veľmi veľa. Začalo sa mi to páčiť, bolo to pre mňa dobré. Začali sme cestovať po Rusku, videl som rôzne mestá, bola to zábava. Niekedy sme boli aj 11 hodín v autobuse. Samozrejme, bola zábava, hrali sme karty. Potom som si uvedomil, že to je môj život.

Vaši rodičia sú dosť nízki. Prečo ste taký vysoký? (Malkin meria 192 centimetrov)

Áno, neviem prečo som vysoký. Môj dedko bol skutočne vysoký. Možno som po ňom. Bol som skutočne nízky, ale keď som mal 15 rokov za rok som vyrástol zhruba o 15 centimetrov. Moji rodičia vraveli „Vďaka, Bože!“

Bolo pre vás veľmi náročné opustiť Rusko a odísť do Pittsburghu?

Trochu áno. Ale bolo to dobré, lebo Gončar hrával v Pittsburghu. Zavolal mi a povedal „Príď, pomôžem ti.“ Samozrejme, celá pittsburghská organizácia mi pomohla, stretli sme sa hneď na letisku, šiel som sa ubytovať. Bol to môj sen. Čakali na mňa, mesto bolo pripravené. Možno som sa trochu bál, ale potom som videl mesto okolo mňa, všetko bolo jednoduché. Cítil som sa komforne, hral som hokej, žil som s Gončarom. Pomohol mi so všetkým.

Aké je to pre vás vracať sa teraz domov? Musíte byť spoznávaný všade, kde chodíte.

Áno. Ľudia v Rusku milujú hokej. Majstrovstvá sveta, Olympijské hry – všetci vtedy sledujú hokej. Vedia všetko o mne aj o Pavlovi Dacjukovi. Keď sa vrátim, ľudia si so mnou robia selfie. Nie je to však pre mňa náročné. Mám to rád. Je to môj život a rád sa rozprávam s deťmi a fanúšikmi. Rodičia za mnou chodia a hovoria „Moje dieťa hrá hokej, ty si jeho obľúbený hráč.“ Je to skvelé, keď môj život inšpiruje deti „hrať ako Malkin.“ Úžasné.

Hovorili ste aj o Sidneym Crosbym. Neunavuje vás stále sa o ňom baviť?

Nie. Vždy budem o ňom hovoriť to isté.

Čo je to?

Je najlepším hráčom NHL. Vždy som to hovoril a nikdy nezmením svoj názor.

Zdroj rozhovoru: sportsnet.ca