Keď hráte proti Barcelone, nemusí vám stačiť ani tá najlepšia taktika na svete.

Komentár Jakuba Mihálika

Barcelona bola jasným favoritom, a to aj napriek tomu, že hrala u súpera, navyše na ihrisku jedného z najlepších tímov v Anglicku. Okrem fanúšikov Gunners, sa našiel málokto, kto by na postup tipoval Arsenal. 

Napriek tomu však Arsenal dlho hral s Blaugranes (viac ako) vyrovnanú partiu. Veľkú zásluhu na tom má spôsob, ako na zápas pripravil svojich zverencov Arsene Wenger.  V podstate nie je žiadnym tajomstvom, aké slabiny Barcelona má a ako sa ju dá poraziť. Hlavným problémom je však teoretické znalosti preniesť aj do trávnikovej reality. 

Arsenal mal v zápase všetky správne taktické pokyny, ktoré sa mu aj podarilo dodržiavať. Vstúpil doň tým správnym nasadením, ktorým pridusil barcelonské zakladanie útokov a zároveň ho udržal v takej miere, aby vzduchom nelietali karty ako na turnaji v mariáši. Hráči sa poctivo vracali a okamžite vystavali obranný val, ktorým neustále zmenšovali ihrisko, a tým aj priestor na rozvinutie barcelonských kombinácií. Zároveň však nezostali len v obrannej ulite a nebáli sa útočiť. Časté a rýchle zmeny ťažiska hry neraz rozpohybovali obranu Kataláncov, čím ju privádzali do situácie, na ktorú nie je celkom zvyknutá a v ktorej zvykne robiť chyby. Hráči včas pristupovali najmä k Sergiovi Busquetsovi, vďaka čomu trio MSN v prvom polčase jednoducho zo stredu poľa nedostávalo lopty. A keď dostalo, Neymara strážil ako oko v hlave Bellerín, Koscielny nedal dýchať Suarezovi a Messi bol konštantne v obkľúčení aj troch-štyroch hráčov.

Veľké tímy však robí veľkými ich schopnosť vyhrávať, aj keď to na výhru nevyzerá. Barcelona nepredvádzala svoj najlepší futbal. Akoby na Emirates stadium hrala s, napoly zatiahnutou, ručnou brzdou. Odvahu vystriedala opatrnosť, efektnosť efektivita. 

Napriek tomu Arsenal nedokázal ani len bodovať. Iste, obrovskú úlohu zohrala totálna neschopnosť premieňať šance, do ktorých sa Gunners dostali. Ak chcete uspieť proti Barcelone, musíte dať z dvoch šancí tri góly. Arsenal ich mal štyri, nepremenil ani jednu (Oxlade-Chamberlain sa ešte zrejme teraz fackuje pred zrkadlom). Jeho hráči až príliš prekomplikovávali situácie, ktoré mali jednoduché riešenia.  Hlavný dôvod prehry je však inde.

Barcelona je momentálne jednoducho príliš dobrá. Súper môže zvoliť správnu taktiku, realizovať ju aj na ihrisku, byť disciplinovaný, vycítiť, že Barcelona nemá svoj deň, že zahadzuje šance, ktoré inak nezahadzuje a že niekde v podvedomí sa trochu spolieha na domáci zápas. Aj tak to nestačí. Nemusia žiariť celý zápas. V mnohých to dokážu, ale nedá sa žiariť vždy celých 90 minút. Stačí však desať sekúnd, jedna päťstoštyridsiatina hracieho času, v ktorej príde záblesk geniality tria MSN a je po nádejách. 

Aj v tomto zápase tých desať sekúnd prišlo. A keďže Arsenal svojim laxným premieňaním šancí urazil šťastenu, oných desať sekúnd rýchleho brejku pred prvým gólom Messiho prakticky rozhodlo o víťazovi, nielen tohto duelu, ale zrejme aj celého dvojzápasu. To sa jednoducho stáva, keď čelíte súčasnej Barcelone.