Proti Američanom sme si možno zaslúžili vyhrať. Postúpiť medzi najlepších však nie.

Nekritizujeme, keď športovec vydá v reprezentačnom drese zo seba všetko. Kritizujeme, ak vidíme, že má na viac, no z nejakého dôvodu to neukazuje.

Zápas proti Američanom ukázal, že sťažnosti ľudí, ale aj nás, boli oprávnené. Proti Američanom, teda až vtedy, keď išlo o všetko, naši hráči ukázali asi svoj najlepší výkon na turnaji. Vyrovnali sa s tvrdou hrou, nehľadali výhovorky, keď im pre zranenie vypadol ďalší hráč. Korčuľovali, bránili, útočili, strieľali góly. Brankár konečne predviedol tie zázračné zákroky, po ktorých sme volali. Nahecovaní hráči ukázali, že testosterón sa dá vybiť aj bez faulov. A celý tím potvrdil, že trénerove pokyny sa dajú dodržiavať všetky tri tretiny.

Bohužiaľ tento výkon prišiel neskoro. V tomto zápase sme si zaslúžili vyhrať (veď sme aj vyhrali), no ak by sme postúpili, v rebríčku nespravodlivých výsledkov by sme sa zrejme zaradili hneď za futbalové Grécko z roku 2004.

Naši hráči asi naozaj predviedli len to, na čo majú. Z pohľadu hokejovej súčasnosti a miesta, ktoré slovenský hokej zaujíma, desiate miesto nie je ničím (negatívne) výnimočným. Na tento káder sa nebude pozerať ako na bandu babrákov, ktorí mali priniesť medailu, no prekvapivo zlyhali.

Avšak aj pre dobro svojich kariér by si naši reprezentační aktéri mali z tohto turnaja vziať ponaučenie. Že nestačí nastavenú latku nepodliezť. Že nie je v pohode zmieriť sa s tým, že som priemerný v priemernom tíme.

Asi si budeme musieť počkať, kým naša reprezentácia trochu dospeje. Kým sa dokáže vyrovnať s tlakom tak, ako ostatné, ešte výraznejšie tlačiace hokejové krajiny. Kým sa naučí nereagovať na diskusné fóra a ublíženecky hádzať časť viny za neúspechy na fanúšikov, médiá a kto vie koho ešte. Kým sa naučí, že výhovorky o veku, skúsenostiach, zraneniach a podobne, nehrajú na klzisku rolu. Kým sa naučia, že rozhodujú len nasadenie, viera vo vlastné schopnosti a hokejové umenie. Aspoň také, aké ukázali proti Američanom.