V kvalifikácii na Euro 2012 skončili Albánci predposlední, keď podľahli aj Luxembursku. Tréner Gianni de Biasi ich za štyri roky dotiahol na historicky prvý šampionát a dnes môže získať prvé body pre tím roky považovaný za futbalového trpaslíka.

„Najdrahší Gianni, slová nemôžu vyjadriť moju vďačnosť voči tebe.“ Týmito slovami odovzdával albánsky predseda vlády talianskemu trénerovi Giannimu de Biasimu občianstvo Albánska. Prvé, ktoré v tejto krajine udelili Talianovi. Päťdesiatdeväťročný tréner totiž dotiahol albánsky futbal tam, kde sa počas celej svojej existencie nedostal. Za postup na Euro mu Albánci okrem občianstva udelili aj čestný doktorát a dokonca zvažovali premenovanie jedného z námestí v hlavnom meste. 

Na love v zahraničí

Na začiatku jeho pôsobenia to však s nevyzeralo s albánskou reprezentáciou ružovo. V kvalifikácii ME 2012 v jednom zápase prehrali aj s Luxemburskom. „To som si ale dal!,“ pomyslel si vtedy De Biasi. O Albánsku nevedel skoro vôbec nič a ešte menej toho vedel o albánskom futbale. Jedno však spozoroval hneď.

„Futbal v Albánsku bol na mizernej úrovni. Zlá infraštruktúra, štadióny i akadémie. Malí chlapci ani nemali dosť ihrísk, kde by si mohli zakopať.“ 

De Biasi si tak vyhrnul rukávy a dal sa do práce. Cieľom číslo jeden bolo nájsť pre reprezentačné účely nových hráčov, keďže tí vtedajší nestačili ani len na európsky priemer. 

Krátko po nástupe do funkcie zistil taliansky kouč, že hráčskym zdrojom pre jeho nový tím sú emigranti, ktorí Albánsko a kosovské územie opustili v 90. rokoch. Hráči ako Shaqiri, Mustafi či Behrami už reprezentovali iné krajiny, no De Biasi sa zameral na mladých hráčov, prípadne tých, ktorí roky márne čakali na reprezentačné pozvánky vo Švajčiarsku, Nemecku či Taliansku. „Prvé dva roky som v podstate len hľadal hráčov,“ priznal.

Adnana Januzaja sa mu ešte nepodarilo „uloviť“, no aj tak si vyhliadol niekoľko nádejných futbalistov, ktorí mali právo na albánske občianstvo po svojich rodičoch. Presvedčil napríklad Taulanta Xhaku, hoci jeho brat reprezentoval Švajčiarsko. V Taliansku objavil Lediana Memushaja, vo Švajčiarsku Freddieho Veseleho, vyrastujúceho v akadémii Manchestru City, v Grécku Ergysa Kaceho, v Nemecku Mergima Mavraja či Amira Abrashiho a mnohých ďalších. Prakticky celá reprezentácia, s výnimkou troch najskúsenejších, kapitána Lorika Canu, Ansiho Agolliho a Andiho Lilu je po príchode De Biasiho na albánsku lavičku kompletne zmenená. 

Keď Talian nerozumie temperamentu

Fáza prestavby neprinášala výsledky okamžite. Ešte v kvalifikácii na MS 2014 boli Albánci predposlední, hoci napríklad výhrou nad Nórskom naznačili, že sa niečo mení k lepšiemu. Po tom, ako De Biasi našiel správnych hráčov, musel nájsť pre nich správny systém. Ale implementovať do horkokrvných Albáncov talianske catenaccio, ktoré je založené na veľkej defenzívnej disciplinovanosti nebolo pre trénera jednoduché. 

„Len postupne som začal rozumieť albánskej mentalite, no na začiatku tej mojej vôbec nevyhovovala. Je to celkom iné, ako naša nátura na severe Talianska, kde všetko musí byť presné a precízne. Musel som tím naučiť, ako sa lepšie sústrediť na naše ciele.“

„Nový“ tím perfektne vstúpil do kvalifikácie na Euro 2016, keď v septembri 2014 šokoval favorizované Portugalsko na jeho pôde. O mesiac neskôr prišiel ťažký test, keď sa v skupine stretli s nezmieriteľnými rivalmi zo Srbska. „Hneď po žrebe som hovoril, že to nie je dobrý nápad,“ tušil De Biasi. Jeho predpoklad sa naplnil, keď sa počas zápasu strhla bitka. Paradoxne, tento zápas Albáncom pomohol, keďže jeden z hlavných kandidátov na postup, Srbsko, UEFA potrestala kontumáciou zápasu a odpočtom bodov, čo častého účastníka veľkých turnajov prakticky odpísalo z hry. 

Na vlne eufórie sa viezli Albánci celý zvyšok kvalifikácie a hoci v závere prišla komplikácia, posledný zápas skupiny proti Arménsku De Biasiho zverenci vyhrali a postúpili na historický šampionát. V hoteli v Jerevane, ale aj v uliciach Tirany a Prištiny sa rozpútalo peklo. 

Aj keď nepostúpia, sú hrdinami

„Postup bol jeden z mojich najväčších životných zadosťučinení. Sme šťastní, že môžeme byť vzormi pre malé deti v krajine. Za tieto roky sme vytvorili tím, plný chlapcov, ktorých málokto poznal, ale ktorí oplývajú veľkým talentom. Je to športový zázrak,“ vyhlásil po postupe De Biasi, pre ktorého to bol najväčší kariérny úspech. 

Len niekoľko mesiacov pred tým, ako nastúpil na albánsku lavičku, naopak zažil najväčšie trénerské sklamanie svojej kariéry. Angažovalo ho talianske Udinese, ktoré mal uprostred sezóny 2009-2010 pozdvihnúť k lepším výkonom.  „Po tom, čo ma vymenovali v decembri a po tom, čo som sa pokúsil hráčom vštepiť odlišnú mentalitu, sme vyradili z Talianskeho pohára AC Miláno, no následne vypadli s FC Janov. Vtedy ma klub prepustil. Len dva mesiace po vymenovaní! Pre mňa to bola situácia len ťažko uveriteľná a veľmi zvláštna,“ spomína na svoje nateraz posledné klubové pôsobenie. 

Svoju frustráciu však obrátil tým správnym smerom a albánsky futbal pozdvihol na úroveň, ktorú ešte nezažil. „Som asi dobrý v motivovaní družstva a dobrý v organizácii hry,“ hľadá svoje najväčšie trénerské prednosti, ktoré dostali podceňovaný tím až tak ďaleko. „Som si s hráčmi blízky.“

Vďaka svojmu skautingu, podobajúcemu sa tomu klubovému, disponuje pomerne slušným hráčskym kádrom, veď väčšina z jeho zverencov hráva kvalitné súťaže ako Serie A, Bundesliga, Ligue 1 a podobne. „Každý z mojich hráčov je schopný toho, aby namiesto jeho mena, zaňho hovorila kreativita,“ strúha svojim hráčom kompliment. „Mojou úlohou je len nájsť taktický systém, ktorý dokáže vydolovať to najlepšie z hráčov. Stále sa snažím nájsť ten správny balans medzi kolektívnou disciplínou a kreativitou mojich hráčov. Našou silnou stránkou je tímových duch a to, ako veľa vieme v zápase obetovať.“

Keď som pred pár dňami brázdil cesty vo Švajčiarsku a vo Francúzsku, najčastejšie na autách viali práve albánske vlajky. Predpoklady pred turnajom hovorili až o 26 tisícoch predaných lístkov na skupinové zápasy, ktoré kúpili Albánci žijúci na západe Európy. A hoci majú po dvoch zápasoch na konte dve prehry po dvoch sympatických výkonoch a v nedeľu poslednú príležitosť bodovať na svojom historicky prvom veľkom turnaji, body či postup nie sú až tak podstatné. Aj keď sa im ani jedno z toho nepodarí dosiahnuť, ostanú hrdinami. Vzbudili národnú hrdosť medzi ľuďmi doma i tými, ktorí sa v uplynulých desaťročiach rozutekali po celej Európe.