20-ročný Miroslav Struška sa do povedomia športovej verejnosti dostával najmä ako hokejista Liptovského Mikuláša. Situácia v jeho hokejovej kariére však razom nabrala rapídny obrat a talentovaný útočník bol nútení s hokejom aspoň nateraz skončiť. O svojej aktuálnej situácii i živote bez milovaného hokeja nám porozprával v nasledujúcom rozhovore.

Miro, začnime pekne od začiatku. Prezraď nám, aké boli tvoje začiatky na ľadovej ploche? Kto ťa k tomuto športu priviedol?

K športu ma priviedol otec, ktorému za to nesmierne ďakujem, lebo hokej mi dal do života strašne veľa po každej stránke. Začiatky boli naozaj úžasné, veľmi rád na to obdobie spomínam. Keď som sa po prvýkrát postavil na korčule a váľal sa po ľade, bola to jednoducho zábava. Veľmi nerád som síce vstával na ranné tréningy, no na úvodnú nechuť som hneď zabudol. Bol som šťastný a užíval som si každú chvíľu na ľadovej ploche. Zo začiatku mi to v hokeji veľmi nešlo, ale časom som sa nejako prepracoval aj vďaka super trénerovi pánovi Jožkovi Ludmovi, ktorý ma trénoval päť sezón, ale samozrejme poďakovanie patrí aj ďalším.

Si odchovancom MHK 32 Liptovský Mikuláš v drese ktorého si nastrieľal množstvo gólov už v juniorských súťažiach. Ako si na svoje začiatky v tomto klube spomínaš?

Moje začiatky v Liptovskom Mikuláši boli super, mal som vždy dobrých spoluhráčov s ktorými sme si sadli a musím pochváliť aj to, že skončiť dvakrát druhý na Slovensku to je naozaj super zážitok.

Obliekol si si i dres slovenskej mládežníckej reprezentácie. Aké to bolo hrať v národnom tíme?

Hrať v národnom tíme je snom asi každého nielen hokejistu, ale športovca všeobecne. Bol to aj môj sen a som šťastný, že sa mi splnil.

Situácia v tvojej hokejovej kariére však nabrala rapídny obrat a s hokejom si musel skončiť. S klubom si sa vraj nedohodol na ďalších podmienkach spolupráce. Mrzelo to?

Stále to mrzí a veľmi dlho mrzieť ešte aj bude, ale bohužiaľ s klubom sme sa nezhodli už dlhší čas. Dotyčné osoby vedia. Obe strany si to predstavovali asi inak a ja som musel konať. V januári mám 21 rokov a musím z niečoho žiť. Nad rozhodnutím ukončiť hokejovú kariéru som potreboval strašne dlhý čas a odvahy po takom dlhom a nádhernom období aké som si pri hokeji preskákal, napríklad ako MS do 20 rokov.

Šťastie si skúšal inde. Kamarátov otec ťa na chvíľku zamestnal vo svojej firme, následne si si to vyskúšal aj pri pivnej pípe na Októberfeste v Liptovskom Mikuláši. Ako hodnotíš túto svoju zaujímavú skúsenosť?

Áno, skúšal som to. Mám veľa priateľov, ktorých som poprosil, či by mi nepomohli a samozrejme som sa chopil šance zarobiť si nejaké peniaze pretože som ich potreboval na cestu do Anglicka. Som už predsa dospelý človek a s takými vecami nebudem zaťahovať svojich rodičov aj keď viem, žeby mi dali všetko na svete.

Aká je tvoja situácia dnes? Zvažuješ ešte návrat k hokeju?

Momentálne pracujem v Anglicku v meste Reading, kde by som chcel pobudnúť nejaký ten čas. Zvažujem aj štúdium na vysokej škole a budem veľmi rád, ak budem môcť popritom hrať aj nejakú univerzitnú ligu.