Olympijský víťaz Matej Tóth: Moja cesta na vrchol bola poriadne dlhá
Matej Tóth patrí medzi najkvalitnejších slovenských atlétov v ére samostatnosti. V chôdzi sa stal majstrom sveta aj olympijským víťazom. Hovorí o tom, že univerzálna cesta k úspechu prakticky neexistuje.
Ako vyzerá cesta k zlatej medaile zo svetového šampionátu?
Moja cesta bola riadne dlhá- 19 rokov tréningu, takmer 90 tisíc kilometrov. Ale aj keby som Vám napísal knihu o mojej ceste, tak to nie je univerzálna cesta k zisku titulu majstra sveta. Pre mňa to bola krásna cesta, s množstvom prekážok, ale vždy plná lásky k tomu, čo robím.
Čo všetko musí človek podstúpiť, obetovať, aby dokráčal na samotný vrchol?
Ak robíte niečo s láskou, ak Vás to napĺňa, tak ani 100 tisíc kilometrov Vám nepríde ako nejaké utrpenie. Pre mňa jediná vec, ktorú vnímam ako obetu, je odlúčenie od mojej rodiny počas sústredení. Za moju 22 ročnú kariéru som mimo domu strávil viac ako 8 rokov.
Čo by ste poradili človeku, ktorý by chcel byť vo svojom odvetví najlepším na svete?
Už som to naznačil v predchádzajúcich odpovediach. Ak niečo robíte preto, že Vás to baví a napĺňa, dokážete na prvý pohľad nemožné. Chce to určite trpezlivosť, vytrvalosť, zodpovednosť, pokoru, šťastie, dobrý tím ľudí vo Vašom okolí a netreba sa vzdávať. Každý problém a prekážka sa dá prekonať.
Aké ste mali pocity tesne po tom, čo ste sa stal najlepším na svete v chôdzi?
Nemyslím si, že som najlepší. V tých najdôležitejších pretekoch som bol najlepší, ale to ešte neznamená, že na svete nie je niekto lepší. Vďaka skúsenostiam, správne načasovanej forme, zdraviu a psychickej pohode som vyhral majstrovstvá sveta a olympijské hry. Každopádne som si to užíval a bol nesmierne šťastný.
Kedy ste si uvedomili, že to vyjde, že sa idete stať majstrom sveta?
V Pekingu išlo všetko fantasticky, takže už relatívne skoro som si bol istý, že to musí vyjsť. Myslím, že od 46.km som v duchu oslavoval.
Ktorú zlatú medailu vo svojej kariére si ceníte najviac?
Určite zlato z Ria. Technicky zo športového hľadiska má rovnakú cenu ako z MS, ale spoločensky je olympiáda oveľa vzácnejšia. Už len tým, že je raz za 4 roky a sleduje ju celý svet. Olympijský víťaz je ešte o stupienok viac ako majster sveta.
Dá sa povedať, že sa vám po triumfe na MS zmenil život? Ak áno, ako?
Určite áno. Stal som sa populárnym, známym, vyhľadávaným v spoločnosti. Bolo treba to začať korigovať, aby mi to neprerástlo cez hlavu a hlavne aby som mal dostatok času venovať sa svojej práci- tréningu.
Ako sa vyrovnávate s tlakom verejnosti a médií?
Tlak si absolútne nepripúšťam a väčšinou sú očakávania verejnosti rovnaké ako moje, takže ich vnímam úplne prirodzene. Viem, že keď som dobre pripravený, tak sa nemám čoho báť.
Dá sa vo vašom prípade hovoriť o sláve? Pociťovali ste niečo podobné?
Hovoriť sa o nej dá, ale ja sa nevnímam ako slávny človek. O človeku a jeho sláve sa môže baviť s odstupom času. Čas ukáže, či to bola sláva, alebo „len“ popularita.
Myslíte si, že keď je niekto najlepší na svete, mal by ísť vzorom ostatným?
To je priam nutnosť. Pre mňa by žiaden úspech nemal význam, ak by som ho nepremenil aj na niečo vznešenejšie ako len radosť z medaily. Keď len zopár detí začne športovať po besede so mnou (a tých detí boli desaťtisíce), tak je to pre mňa väčšia odmena ako kus kovu na mojom krku.
Ako ovplyvnil úspech na medzinárodnom fóre vaše súkromie?
Veľmi. Určite významnejšie ako profesionálny život. Ale snažím sa od všetkého toho humbugu chrániť aspoň svoju rodinu. Ja s tým viac menej počítam, že k úspechu patrí aj strata súkromia. Hlavne, keď chcete svojim príbehom motivovať iných.
Aké sú podľa vás najväčšie problémy súčasného slovenského športu?
O finančnej podvýžive sa asi nemusíme baviť. Chýba nám viac profesionálnych a kvalitných trénerov. Infraštruktúra (štadióny, ihriská, haly) je nepostačujúca. Šport je pre väčšinu ľudí (politikov nevynímajúc) zaujímavý len počas veľkých podujatí, prípadne pri úspechoch.
V čom konkrétne by ste zlepšil stav našej chôdze, prípadne atletiky celkovo?
To čo som spomínal vyššie sa týka hlavne atletiky. Členská základňa je bohatá, ale keď bude treba deti špecializovať na konkrétne atletické disciplíny, tak majú problém zohnať dobrého trénera a vo väčšine slovenských miest aj priestor na tréning. Ale vedenie atletiky si tieto deficity uvedomuje a pomalými krokmi (výraznejším posunom bránia financie) napreduje.
Čo vnímate ako najväčšie rozdiely medzi triumfom na MS v jednotlivých odvetviach?
Každý šport a každá disciplína je iná a má svoje špecifiká. Ale byť majster sveta alebo olympijský víťaz je náročné a stojí veľké úsilie v každom športe.
Kto vás vo vašej kariére doposiaľ najviac ovplyvnil?
Okrem mojich rodičov a troch trénerov, ktorí ma doteraz trénovali, asi najväčšiu stopu na mojej kariére nechal Peter Korčok. Môj švagor, ktorý bol v čase mojich začiatkov v Dukle slovenská jednotka. Vďaka nemu som sa naučil, čo všetko znamená byť svetovým chodcom a komplexným športovcom a človekom.
Aké boli najväčšie pozitíva vašej doterajšej športovej činnosti?
Šport ma naučil veľmi veľa. Vďaka športu dokážem prekonávať aj tie najťažšie prekážky. Pre môj osobnostný rozvoj bol šport nenahraditeľný. Aj preto sa snažím motivovať deti, aby športovali. Z tých tisícov detí bude majster sveta možno jeden. Ale všetkým môže šport pomôcť v živote. Nie len po zdravotnej stránke, ale aj osobnostnej.
A naopak negatíva?
Ja vnímam len jedno negatívum- už som ho spomínal. Boli roky, keď som bol aj 6 mesiacov z roka mimo domu. Ale zase niekto by to bral ako najväčšie pozitívum- sústredenie v Mexiku, Austrálii, v Juhoafrickej republike, preteky v Indii, na Jamajke, v Brazílii.
Medailón
Matej Tóth má 35 rokov, narodil sa v Nitre a je slovenský reprezentant v chôdzi. Je pretekárom klubu VŠC Banská Bystrica, od roku 2007 je ženatý s manželkou Lenkou. Má dve deti – dcéry Nicki a Emmu. Na majstrovstvách sveta v Pekingu vybojoval pre Slovensko prvú zlatú medailu z atletiky v ére samostatnosti.