Prvá slovenská olympijská medailistka Elena Kaliská: Slávu musíte vedieť udržať na uzde
Elena Kaliská prepísala slovenské športové dejiny. Ako prvá žena totiž dosiahla k zlatej olympijskej medaile na Olympijských hrách v gréckych Aténach. Hovorí o tom, že pri ceste na vrchol musí človek toho obetovať dosť.
Čo pre vás znamená pocit byť majsterkou sveta?
Je to jedna časť dosiahnutej méty v športovej kariére športovca.
Aký to bol pocit byť najlepšou na svete v tom, čo robíte?
Je to skvelý pocit, keď športovec dosiahne na vrcholnom podujatí medailové umiestnenie. Zvlášť, keď sa stane víťazom majstrovstiev sveta. Je to veľká radosť. Športovec vie, čo za tým stojí, a koľko preto musel obetovať.
Ako vám titul zo šampionátu, prípadne z Olympiády, zmenil civilný život?
Viac som sa zviditeľnila. Ľudia vás zastavujú na ulici a gratulujú vám. Troška mi to spôsobilo viac spoločenských povinností, ktoré boli náročné hlavne na čas, ale to patrí medzi tie pekné a príjemné momenty.
Cítili ste po zisku medaily určitý záväzok voči spoločnosti?
Myslím si, že skôr nie. Skôr si myslím, že ako záväzky som si dávala ďalšie podujatia, ktoré ma čakali a boli predo mnou. Predsa len, obhajoba titulu majstra sveta je vždy ťažšia, ako keď človek získa svoj prvý titul.
Myslíte si, že svetový šampión má voči ľudu určité povinnosti?
Je to športové podujatie, kde sa usporiadateľ snaží prostredníctvom médií dotiahnuť veľa divákov a fanúšikov a upútať, čo najväčšiu pozornosť. Chcú, aby ľudia prišli povzbudiť domácich pretekárov a vyburcovať ich k čo najlepším výsledkom. Tým myslím, že usporiadateľ urobí všetko preto, aby diváci odchádzali s čo najsilnejšími zážitkami. Takže o povinnostiach by som nehovorila, je to skôr výzva pre tých, čo to organizujú.
Pociťovali ste, že sa na vás ľudia po Olympiáde či MS pozerali inak?
Áno, pociťovala som to. Po zisku zlatej medaily som bola viac zviditeľňovaná, a tým pádom som sa dostávala viacej do povedomia ľudí.
Dá sa v tomto prípade hovoriť o sláve? Ako ste ju zvládali?
Do určitej miery je to predsa len trochu sláva. Olympijský víťaz či majster sveta sa nerodí každý deň. Napríklad Olympiáda je len raz za štyri roky. Pre človeka je zlatá medaila najvyššia možná dosiahnutá méta. Samozrejme, slávu musíte vedieť udržať na uzde. V mojom prípade som sa s tým vedela popasovať a ostať rovnými nohami na zemi. Aspoň si to teda myslím. (úsmev)
Ako sa človek vyrovnáva s tlakom pred záverečnými bojmi o medailu?
Pravdupovediac, nie je to jednoduché, ešte k tomu, keď ste niekedy v pozícii favorita. Je to všetko o hlave a na samotnom športovcovi, ako sa s tým popasuje. Takže receptom je chladná hlava a pevné nervy.
Čo vám robilo najväčší problém počas športovej kariéry?
Najväčšie problémy sú samozrejme zranenia, ktoré sú pre každého športovca najhoršou nočnou morou.
Aké sú podľa vás rozdiely medzi ziskom medailí v jednotlivých športových odvetviach?
U jednotlivcov je to dosť ťažké. Pretože jednotlivec sa musí spoliehať len a len sám na seba. V tom vidím najväčší rozdiel.
Myslíte si, že by si vodný slalom zaslúžil na Slovensku výraznejšie postavenie?
Nuž, náš šport na tom nie je tak ako hokej alebo futbal. Avšak myslím si, že vzhľadom na dosiahnuté výsledky v ére samostatnosti by sme mohli mať trochu výraznejšie postavenie.
Čo je najväčším negatívom slovenských vodných športov. Čo im chýba?
Chýbajú predovšetkým deti s väčším odhodlaním športovať a viac pracovať na sebe. Ale myslím si, že tento problém nastáva vo viacerých športových odvetviach.
Čo si myslíte o celkovom stave športu na Slovensku?
Trochu nám na Slovensku chýba väčšia základňa mladých športovcov. Vo všeobecnosti, chýbajú nástupcovia našej generácie. Je veľa vecí, na ktorých treba dosť popracovať a zamyslieť sa nad nimi.
Aká udalosť z vašej športovej kariéry je pre vás najcennejšia a prečo?
Najväčšou športovou udalosťou v mojej kariére boli Olympijské hry, predovšetkým Atény 2004. Dôvodom je fakt, že Olympiáda je najväčším športovým sviatkom, stretnú sa najlepší športovci z celého sveta. Preto Atény, pretože som tam získala prvý najcennejší kov a dosiahla som najväčší životný športový úspech. V Aténach som získala ako prvá žena prvú a historickú zlatú medailu v ére samostatnosti Slovenska. Zlatá medaila bola pre mňa veľkou odmenou za všetko, čo som tomuto športu dala a obetovala. Nič z toho neľutujem. Veľmi si to vážim a som rada, že som aspoň trošku prispela k zviditeľneniu nášho malého Slovenska.
Kedy ste začínali so športom, aké boli vaše sny?
So športom som začala v siedmich rokoch. V tom čase moja disciplína ešte nebola olympijskou. Bolo to na trošku inej úrovni ako teraz. Vždy som šport milovala a milujem dodnes. Je to môj život, bez ktorého by som si moju existenciu nevedela predstaviť. Po dvadsiatich rokoch sme sa dostali do programu Olympijských hier a veľa vecí sa zmenilo. V tej chvíli sa mojím veľkým snom stala Olympiáda.
Čo všetko musí človek podstúpiť alebo obetovať, aby dokráčal na svetový vrchol?
Aby športovec dosiahol vytúženú métu, musí preto obetovať dosť. Musí prekonať veľa prekážok, ktoré sú niekedy veľmi ťažké a bolestivé. Ak chce človek niečo dosiahnuť, nesmie poľaviť. Samozrejme, keď má športovec okolo seba dobré zázemia a obchádzajú ho zranenia a choroby, ide to o niečo ľahšie. (úsmev)
Čo by mal podľa vás spĺňať ideálny majster sveta?
Určite by mal byť pracovitý a nebáť sa na sebe pracovať. Byť ctižiadostivý, bojovník. Jedným slovom, ísť si za svojím cieľom aj cez komplikácie.
Je podľa vás dôležitejší talent alebo tréning. A prečo?
Z môjho pohľadu oboje. Talent je jedna vec. Umožňuje pretekárovi si o niečo viac užívať tréning, ale samozrejme bez tréningu sú adekvátne výsledky nedosiahnuteľné. Keď sa skĺbi talent a tréning do jedného, prídu aj kvalitné výsledky.
Medailón
Elena Kaliská je slovenská vodná slalomárka, ktorá sa narodila 19. januára 1972 vo Zvolene. Stala sa olympijskou víťazkou v roku 2004 v Aténach a v roku 2008 v Pekingu. Stala sa prvou slovenskou zlatou medailistkou v ére samostatnosti. Majsterkou sveta sa stala v roku 2005 v Penrithe.