Vyslali sme pozitívny signál do sveta, len aby nedopadol ako Dankova rigorózna práca
Hapalova premiéra pri kormidle slovenskej reprezentácie dopadla na výbornú, lenže aj tak nám môže byť na nič…
Komentár Filipa Chudého
Ak sme v tomto roku našu reprezentáciu z veľkej časti kritizovali, bolo to oprávnené, pretože dlhodobo zaostávala za svojimi možnosťami a prakticky v každom stretnutí to nebolo optimálne. Pod Jánom Kozákom sa proste dostala do fázy stagnácie. A keďže už bývalý reprezentačný tréner sa bál dať mužstvu nový impulz jeho obmenou, rezignáciou mu vlastne pomohol.
Dlhoročných reprezentantov, ktorých si aj nový tréner Pavel Hapal v kádri ponechal, totiž Kozák už ťažko mohol dostatočne naštartovať. Keď totiž počúvate päť rokov tie isté veci, ľudská myseľ už podnety dostatočne nevníma, nech sú akokoľvek kvalitné. Kde je tréner dlhé obdobie, tam musí prísť po čase k obmene kádra, aby to ďalej fungovalo. Ak sa káder nezmení, musí sa zmeniť tréner. Iba tak totiž možno dať hráčom nový impulz, resp. ho v nich udržať.
Aj preto sa používa známa fráza o novej metle, ktorá dobre metie. Pri trénerských výmenách hráči totiž razom spozornejú, viac sa sústredia na povinnosti a ešte aj pridajú niečo navyše, aby sa pozitívne zapísali do povedomia nového trénera, že práve oni by mali hrávať. A práve to sa stalo aj našej reprezentácii proti Ukrajine. Keď k tomu pripočítame problémy súpera, výsledok je na svete.
No nečakajte teraz chválu, lebo zrazu všetko dobré nie je. Poraziť Ukrajinu 4:1 je pekný výsledok, ale treba si uvedomiť, že to bolo v prakticky bezvýznamnom stretnutí. Pre našich východných susedov to bol vlastne obyčajný prípravný duel, aj preto väčšiu polovicu základnej zostavy nechali doma a šancu dali hlavne úplným nováčikom, resp. tým, čo majú minimum reprezentačných skúseností.
Nehovoriac o tom, že ani nám tento výsledok veľmi nepomohol. V Česku tak či tak musíme vyhrať. Ak nie, letíme do „céčka“, čo by bola vlastne hanba, lebo sme boli žrebovaní z prvého koša, čiže sme podľa papierových prognóz mali skôr postúpiť medzi európsku reprezentačnú elitu. A zároveň by to znamenalo veľký krok späť pre celý slovenský futbal, lebo by sme sa pred žrebom nasledujúcej kvalifikácie ocitli v treťom koši, čiže tam, kde bol náš futbal už v čase, keď o postupoch na záverečné turnaje len sníval.
Áno, proti Ukrajine sme podali dobrý výkon, dalo sa na našu hru pozerať a hlavne sme vyhrali, lenže tiež si treba uvedomiť, že všetky okolnosti hrali pre nás. Aj preto sme zo štyroch striel na bránu dali štyri góly. Aj keď prvé dva môžu mať prívlastok vlastné, keďže padli po tečovanej strele a chybe brankára.
Preto nepreceňujme výsledok tohto zápasu, vzhľadom na okolnosti sme boli favorit duelu a len sme túto pozíciu potvrdili. A tiež si nemyslime, že zrazu máme vyriešené aj problémové posty, lebo pri detailnejšej analýze by sme zistili, že lepší súper by nás práve cez ne potrestal.
Ale tiež výsledok 4:1 nemožno podceňovať, letí do sveta, ale už pondelkový zápas ukáže, ako ďaleko zaletí. A či náhodou sa nám už z Prahy nevráti s pečiatkou nedoručený. Ak totiž padneme do „céčka“ a tretieho koša, všetky pozitíva nielen z piatka, ale aj z ostatných rokov sa stratia ešte viac ako rigorózna práca Andreja Danka…