Potlesk pre chalanov: Držme im palce, aby sa koniec podobal na začiatok
Úvodnú časť domáceho svetového šampionátu máme úspešne za sebou. Slovenskí hokejisti si zaslúžia potlesk, lenže …
Komentár Filipa Chudého
Máme za sebou prvú štvrtinu zápasov slovenskej hokejovej reprezentácie na druhých domácich MS. Nechceme však radšej hovoriť o prvej pätine, hoci to by bol ideálny scenár, ktorý by po dlhých rokoch priniesol pre Slovensko hokejový úspech. A vôbec už radšej ani nespomínať dve sedminy, hoci matematicky je ešte všetko otvorené. Teraz nadišiel čas zhodnotiť vstup našich hokejistov do turnaja a pozrieť sa na ich ďalšie možnosti.
Slovenskí hokejisti začali domáci svetový šampionát presne podľa očakávania optimisticky ladených fanúšikov. Pesimistické proroctvá sa nepotvrdili a na fantasmagorické ani neboli na programe dňa. Jednoducho povedané, hráme tak, ako sa túžobne očakávalo.
Hráčov však nebudeme chváliť za to, že hrajú s veľkým srdcom, bojovne a nechávajú na ľade všetko. Prečo? Lebo to je úplná samozrejmosť, akou by sa mali prezentovať stále. To možno len kritizovať, keď to tam náhodou nie je. Navyše, pre každého jedného z nich je to vlastne vrchol, resp. jeden z vrcholov kariéry. Veď čo je viac, ako mať na sebe oblečený slovenský dres na svetovom podujatí pred domácimi tribúnami? Odpoveď je jasná, proste nič! Ak by hráči nemali makať na krv teraz, potom kedy?
Pochváliť ich však možno za to, že nikto sa nesnaží strhnúť na seba pozornosť v štýle „pozrite, čo všetko ja viem“. Každý jeden z nich sa podriadil kolektívu, dodržuje taktické pokyny a nechce sa stať oslavovanou hviezdou. A hoci sa aj toto môže zdať ako samozrejmosť, ktorú nemožno chváliť, verte, že nie vždy to tak je. Veď pre príklad nemusíme chodiť ďaleko. Prvé MS na Slovensku v roku 2011, kedy vládla v slovenskom tíme totálna anarchia, o ktorú sa postarali práve naše hviezdne mená.
Teraz našťastie tréner nie je bábkou v rukách hráčov. Tým nechceme povedať, že je lepší ako slovenskí tréneri, no keď tu už je, treba dodržiavať jeho filozofiu hry. Uspieť totiž môžeme iba vtedy, keď hráči budú plniť taktické pokyny a budeme mať aj šťastie.
Ukážkovým príkladom bol súboj proti USA. V ňom slovenskí hráči robili presne to, čo mali, aj preto sa k nim zaslúžene priklonilo šťastie. Ak by totiž využili Američania miestami drvivý tlak v prvej tretine, či vedeli trafiť odkrytú bránu, a to nemyslíme len situácie, keď dali vyniknúť Rybárovi, dnes by sme hovorili o inom vstupe Slovákov do turnaja. Proti Fínom sme už toľko šťastia nemali, ale odľahčene, dalo sa to čakať, veď už roky sa u nás traduje, že po rozdelení zostala šťastena na opačnej strane Moravy a Javorníkov…
Mimochodom, všimli ste si fínsku súpisku? Sú na nej totiž len dvaja hráči NHL, pričom Jokiharju a Lammikko nie sú žiadne hviezdne mená, veď polovicu ročníka odohrali na farme. Dokonca sme na tom výrazne lepšie aj pri porovnaní počtu hráčov z KHL. Podľa slovenskej hokejovej logiky sme teda mali tento fínsky výber roztrhať v zuboch. To len na margo častých slovenských výhovoriek po prehrách, že keďže súper má o x hráčov z NHL viac, resp. y draftovaných hokejistov pri mládežníckych šampionátoch, tak sme vraj nemali šancu…
Šanca na úspech je vždy, to si zrejme povedali aj fínski mladíci, lebo podľa mien na papieri sme na tom boli naozaj o niečo lepšie, nehovoriac o Kanade. Veď Slovensko postavilo prakticky najsilnejší možný výber hráčov akým disponuje. Fínsko určite nie, dokonca to nie je ani jeho béčko či céčko. Prečo sme teda prehrali? Lebo sa prejavilo to, že hoci sme veľkosťou porovnateľné krajiny, Fíni pracujú výrazne lepšie a majú väčší výber hráčov. Nehovoriac o tom, že si vychovávajú osobnosti. Viď 18-ročný Kakko, ktorý je už teraz lepší od každého jedného slovenského útočníka. To je proste fakt. Preto tento tínedžer prakticky sám rozhodol o našej prehre. Ak sa nezhumpľuje, bude svetová hviezda.
Slovensko na siedmich veľkých turnajoch za sebou nehralo štvrťfinále (5x MS, 2x OH), ale ako sme napísali už dva týždne dozadu, keď sme v príprave vtedy chodili od prehry k prehre, postup štvrťfinále nebude úspechom, ale povinnosťou. Úspechom bude postup zo štvrťfinále.
Tri plusové body proti USA nás jednoznačne nasmerovali do hornej osmičky, ale treba si uvedomiť, že po pondelkovom stretnutí proti Kanade nás čaká akoby nový turnaj. Proti Nemecku, Francúzsku, Veľkej Británii a Dánsku totiž budeme favoritmi s povinnosťou tvoriť hru, útočiť a hlavne vyhrať, čo typológii našich hráčov nemusí sedieť. Preto je pozitívne, že máme pomyselný trojbodový vankúš a prípadný jeden nezdar proti outsiderovi, ktorý nemožno vylúčiť, nás nemusí až tak bolieť.
V každom prípade držme palce slovenskej reprezentácii, za doteraz prezentované výkony si to zaslúži. Vstup do turnaja sa nám vydaril, ale súdy sa budú robiť až po poslednom zápase. Ak však ten vyznie ako úvod šampionátu, niet sa čoho báť.