Eva Borodáčová je finalistkou Projektu Y, v ktorom promotéri organizácie Oktagon zobrali štyri obyčajné dievčatá, ktorých úlohou bolo nabehnúť na režim bojovníčiek MMA. Komunikatívna zápasníčka okrem iného hovorí o problematickom pohľade na ženské MMA. Existujú totiž ženy, na ktoré sa ľudia pozerajú ako na gladiátorov v aréne a v tom istom čase existujú muži, ktorí sa maľujú. Čo je zvláštnejšie? A čo je na živote MMA fightera najťažšie?

Vo februári vás čaká finále Projektu Y. V akej fáze prípravy sa nachádzate? 

Aktuálne som už prešla do tej “vážnej” časti prípravy. Do zápasu zostávajú bez mála 3 mesiace. Treba zapracovať na kondičke, upraviť stravu a zvýšiť sparingovú intenzitu.

Priblížte verejnosti, prečo sa finále s Ivy Haškovou nemohlo uskutočniť v pôvodnom termíne. 

Vysvetlenie je jednoduché, na základe mojich zranení, zo zápasu s Katarínou, som sa nedokázala pripraviť do eventu, na ktorý bolo finále pôvodne naplánované, to je na Bratislavu. 

Aký je váš názor na upravenie formátu Projektu Y po odstúpení Petry Batthyány? Kateřina Klinderová mala prakticky dve šance na finále. 

A ako inak by ste danú patovú situáciu riešili vy? Takto veľmi spravodlivo, na základe vyhratého zápasu, postúpila Ivy, obe tým pádom máme rovnakú východiskovú pozíciu pre finále. Katka dostala ponuku, na takzvanom short notice, do zápasu, ktorú mohla, nemusela prijať. Hrdinsky to zobrala, za čo pred ňou dávam klobúk dole. Celý projekt bol a aj je vo formáte reality show. Nakoľko je reálna? Veď posúďte sami. Podľa môjho názoru sa v nej stalo už všetko, na čo dokážu producenti extrémne flexibilne reagovať, za čo im treba tiež uznať kredit. 

 Kedy vám prvý raz prišlo na um, že sa prihlásite? Ako reagovalo okolie?

Prvýkrát, keď som uvidela upútavku na Oktagone v Bratislave, pred prvým zápasom Projektu X. V tom momente mi prišli správy od dvoch, na sebe nezávislých ľudí, ktorí mi v tom čase, len zo srandy napísali: “To je projekt pre Teba! Prihlás sa.” A ja ako človek, ktorý má rad výzvy, som to skúsila. Moje okolie nebolo prekvapené. To úzke, pre mňa dôležité, to prijalo s pochopením. 

 Čo bolo najťažšie na nabehnutí na režim bojovníčky?

Všetko. Nič na tom nie je jednoduché. Už pred tým, nakoľko som dlhoročným fanúšikom bojových športov, som fighterov obdivovala. Mám veľa kamošov zápasníkov, myslela som, že viem, čím si prechádzajú, keď sa tomuto druhu športu venujú. No úprimne, vedela som veľké “kulové”. Ak si myslíte, že viete, aký náročný je ich lifestyle, tak to dajte na druhú a ešte stále nie ste ani v desatine. 

Niekedy je to najťažšie len jednoducho ráno vstať po tréningoch z predchádzajúceho dňa. Inokedy zaspať s adrenalínom z toho večerného. Nehovoriac o tom, že keď ste naozaj, už čoraz bližšie dátumu zápasu, obmedzí sa váš denný harmonogram na jedenie, diétou nastavené pochopiteľne, trénovanie a spanie. Všetko ostatné ide bokom. Život ako taký. Rodina, priatelia, iné záľuby. No ten pocit, ten pocit zodvihnutej ruky po zápase, za ten to všetko stojí. 

Chystáte sa v MMA pokračovať aj po Projekte Y? Máte už teraz ďalšie plány?

Skutočne na túto otázku teraz neviem odpovedať. Nedokážem si predstaviť návrat do svojho pôvodného života “radového” koncipienta v kancli. MMA mi vzalo srdce i dušu. Bez preháňania. Netvrdím, že práve kariéra zápasníčky je to, čomu sa budem venovať, no klietku ako takú opustiť nechcem. Zaujala ma úloha rozhodcu. Či už hlavného, alebo bodového. Už onedlho ma čaká prvý turnaj, kde budem práve, v nie úplne “vďačnej”, úlohe bodovej rozhodkyňe. Uvidíme, ako to celé vypáli. 

 Vo všeobecnosti sú názory na ženské MMA rozdrobené. Aký je váš názor na “ženské bitky”?

Úprimne, do projektu som tiež nebola úplne fanúšikom ženského MMA. Je to svinsky drsné. Na ženu. Teda nie, že by si to muži rozdávali v “rukavičkách”, ale u nich sme tak nejako na tie, testosterónom nabité, športy zvyknuté. No doba napreduje. Ženská emancipácia a boj za rovnoprávnosť sa odráža už vo všetkých “odvetviach” ľudských životov a mám skúsenosť, že človek, je tvor prispôsobivý a ľudia, ako takí, si zvyknú na všetko. Aj na ženy v MMA. A čoraz menej to bude vnímané, ako niečo kontroverzné. Kedysi bolo nemysliteľné, aby ženy behali čo i len maratóny alebo volili. No a teraz sme tu. V klietke, v malých rukaviciach a chráničmi v zuboch, no a ľudia nám (ne)fandia v predvádzaní sa, ako dávnym rímskym gladiátorom. Na druhej strane tu máme chlapcov, čo sa radi maľujú. Asi to vie príroda tak nejako harmonicky balansovať. 

 Čo by ste odkázali neprajníkom ženských súbojov a celkovo odporcom MMA? Obaja vieme, že tento šport nie je iba o bohapustom mlátení.

Ťažko mi je niečo im odkazovať. Mám za to, že čomu človek venuje svoju pozornosť, to rastie. A preto nemá, pre mňa osobne, zmysel sa ľuďmi tohto typu extra zaoberať. Ak si raz niekto z princípu postaví hlavu, že nie, tak to pre neho jednoducho bude nie a žiaden pádny argument pre áno, nepadne na úrodnú pôdu. MMA je pre ľudí s otvorenou mysľou. Nie biele, nie čierne - šedé je to správne spektrum vnímania. 

Máte veľmi dobrý vzťah s Makhmudom Muradovom. Ako ste sa zoznámili? Dá sa povedať, že ste ako rodina?

Približne pred 2 rokmi som ho po jednom extrémne dominantnom zápase požiadala o fotku a začala sledovať. Oslovila ma jeho charitatívna činnosť pre deti v Uzbekistane, do ktorej som sa jednou zbierkou zapojila i ja, stretli sme sa a to proste viete, keď vám niekto vstúpi do života a urobí to také to “klik”. Odvtedy sme priatelia, ktorí sa radia do kategórie rodina. Na život a na smrť. 

Čo vás k dnešnému dňu najviac naučil fight life a odporučili by ste ho aj ďalším? 

Disciplíne a pokore. Dve veci, ktorými som do toho času, rozhodne extrémne neoplývala. A bezpochyby, aj zodpovednosti. U mňa zodpovednosti voči svojim trénerom. Sú pre mňa všetci nesmierne dôležití. Sú to autority, ktoré uznávam a to som skutočne celý život s autoritami mala veľké problémy. No až na skupinovom tréningu pochopíš, kto je tam šéf. Niet nad trénerskú spravodlivosť počas tréningu. Či si 16-ročné ucho, alebo 30-ročná právnička, tie „posrané angličáky“ za neskorý príchod si odpracujete rovnako.

Ako by ste opísali spoluprácu s promotérmi?

Ondra s Palom si nedokážem dostatočne vynachváliť. Už sa budem opakovať, no títo dvaja mladí muži, premieňajú sny, či už svoje, moje, naše, na realitu. Dávajú možnosť a priestor realizácii najšialenejších nápadov a vízii. V konečnom dôsledku u nich platí, že nič nie je šialené. Len odvážne. A ešte jedna vec u nich platí a to, že dávajte si pozor na želania, mohli by sa totiž splniť.