Už je to pätnásť rokov. Pätnásť rokov, čo Artmedia Petržalka vedená Vladimírom Weissom vyrážala dych jednému klubu za druhým. Európska jazda Petržalčanov je o to cennejšia, že dodnes je to posledný raz, čo slovenský tím pôsobil v jarnej časti Ligy majstrov alebo Pohára UEFA (dnes Európskej ligy).

Petržalka ako slovenský majster štartovala v prvom predkole Ligy majstrov. Artmedia vstúpila do pohárových bojov veľmi zle, na Centrálnom štadióne v kazašskom Almaty prehrala s tamojším Kairatom 2:0. Prakticky po prvom zápase bol slovenský zástupca na pokraji vypadnutia. V odvete ale zverenci Vladimíra Weissa zvíťazili 2:0 a vybojovali si predĺženie. V ňom úradovali už iba hráči slovenského šampióna a po triumfe 4:1 po predĺžení prekĺzli tesne ďalej.

V druhom predkole to mala byť konečná. Celtic Glasgow mal byť jednoducho nad sily Artmedie. Veď škótsky šampión mal neuveriteľný európsky kredit. Čo sa ale vtedy stalo na Tehelnom poli v Bratislave si pamätáme všetci dodnes. Petržalka rozstrieľala škótske štvorlístky v pomere 5:0, pričom o hetrik sa postaral dnes už zosnulý Juraj Halenár. Každému ale bolo jasné, že ani päťgólový náskok nemusí stať. Veď je to Celtic. V odvete ste mali prvý a možno posledný raz v živote možnosť vidieť, ako niekto bráni prehru 0:4. Weissovcov sa to ale podarilo. A na svete bol ďalší postup. 

Tretia prekážka – Partizan Belehrad. Srbský celok nemal možno takú papierovú silu ako Celtic, ale bol poslednou prípadnou prekážkou pred postupom do skupiny Ligy majstrov. Nič jednoduché, práve naopak. Petržalka hrala prvý zápas doma a v taktickej bitke diváci gól nevideli. Remíza 0:0 nebola pred zápasom vonku najhorším výsledkom, ale bola zradným rezultátom. Ako dopadla odveta? Po 90 minútach gól opäť nepadol, presný zásah diváci nevideli ani v predĺžení. Hrdinom sa v tomto prípade stal brankár Juraj Čobej a Artmedia triumfovala 4:3 na pokutové kopy.

Po Košiciach sa Petržalka stala iba druhým slovenským klubom, ktorý prenikol do hlavnej fázy Ligy majstrov. Úspech bol na svete, ale Vladimír Weiss a jeho zverenci chceli viac. Vedeli, že majú kvalitu a majú aj formu. Okrem toho, získali si kredit triumfami nad náročnými súpermi a začalo sa o nich hovoriť. V úvodnom zápase skupiny si slovenský majster vybral nováčikovskú daň, s prílišným rešpektom prehral s Interom Miláno pred vlastnými fanúšikmi tesne 0:1. 

Druhý zápas sa hral na štadióne Dragao v Porte. Víťaz súťaže z roku 2004 viedol s naším celkom už 2:0, ale čo sa stalo po tom, sa zapísalo do análov. Petržalčania predviedli svetový výkon, zápas otočili a zvíťazil 3:2. Senzácia svetových rozmerov. Následne prišli dva nerozhodné výsledky 0:0 a 2:2 so škótskym Rangers. Päť bodov a dva zápasy do konca. Otvorene sa začalo hovoriť, že Artmedia môže postúpiť ďalej.

Prišlo jemné vytriezvenie. Na San Sire Petržalka chcela hrať futbal a na to možno doplatila. Inter si schuti zastrieľal a vyhral 4:0. Zverenci Vladimíra Weissa ale stáli boli v hre. O všetkom sa malo rozhodnúť na Tehelnom poli proti FC Porto, obhajcovi trofeje. Šiesty december 2005 mohol byť pre slovenský futbal historickým dňom, ale na extrémnom povrchu, ktorý sa nedal nazvať trávnikom, ale blatom, fanúšikovia gól nevideli.

Artmedia musela vyhrať a vyhrať aj mohla. Staré krivdy vyťahovať nejdeme, stačilo skutočne málo. Jeden gól. Porto bolo na lopate, ale nepadlo. Petržalka nakoniec so ziskom šiestich bodov skončila na treťom mieste a nepostúpila do osemfinále Ligy majstrov. Mala však na to. O to väčšia škoda. Nasledoval postup do šesťnásťfinále vtedajšieho Pohára UEFA, predchodcu Európskej ligy.

Vo februári 2006 čakal Artmediu dvojzápas s Levski Sofia. Nedopadlo to dobre. Najprv prišla tesná domáca prehra 0:1, potom prišla prehra v Bulharsku v pomere 0:2. Európskemu snu bol koniec. Pôsobenie v pohároch Petržalčanov navyše vyčerpalo v domácej lige, kde skončili druhí za MFK Ružomberok. Artmedia ale v ročníku 2005/2006 ukázala každému slovenskému mužstvu, že snívať je dovolené a nič nie je nemožné. Dodnes môžeme hovoriť o tom, že je veľká škoda, ako dopadol posledný zápas skupinovej fázy proti FC Porto. Aj keď koniec nebol dobrý, tento príbeh bol skôr o samotnej ceste ako o cieli.