Všetci slovenskí susedia sa už zabávajú minimálne vďaka futbalu, dokonca niekde začali púšťať aj fanúšikov na tribúny. Prečo sa to u nás nedá?

Komentár Filipa Chudého

Kým všade okolo Slovenska sa už futbal vo veľkom hrá (ligy aj poháre), u nás sme ešte v napätí, či aj z toho 13. júna niečo bude. Mimochodom, okolo tohto termínu štartujú už aj všetky popredné súťaže, čiže zabudnime na to, že Fortuna liga z toho získa nejaký marketingový potenciál. Obrovskú šancu sme si zabili sami. Mali sme začínať prví, ešte skôr ako Nemci, korona výsledky sme na to mali, ale všeobecná vôľa nebola.

Dokonca naši susedia už ani neriešia to, či im reštart súťaží môže spôsobiť nejaké riziká, práve naopak, stále viac a viac uvoľňujú opatrenia, aby sa čo najrýchlejšie vrátili do úplne normálneho futbalového prostredia. Česi si do povolenej kvóty ľudí na štadióne dopočítali už aj fanúšikov, čiže hŕstky z nich už aj boli fandiť na tribúnach. V Maďarsku sa má sedieť na každom štvrtom sedadle a ešte ďalej zašli Poliaci.

Od 19. júna môžu byť štadióny u našich severných susedov zaplnené maximálne z jednej štvrtiny. Keď si však uvedomíme, že priemerná kapacita jedného štadióna v Ekstraklase je 24 180 miest, to znamená, že priemerne na zápas bude môcť chodiť viac ako 6 000 kibicov. Nehovoriac o tom, že sa tam rozbieha opäť aj druhá a tretia liga. Ako vidieť, kde sa chce, tam sa nájde cesta.

Kým počas tohto týždňa prichádzali z futbalového sveta len dobré správy o reštarte súťaží, na Slovensku to bolo (samozrejme) opačne. Podľa očakávania sa odpískali aj druhá liga, bratislavské súťaže, ligy mládeže a tiež žien a dievčat.

Ostatné naše súťaže dostali stopku už na konci marca. Trochu až úsmevne vyznievajú po dvoch mesiacoch niektoré vtedajšie argumenty z amatérskeho futbalu. Vraj hráči by nemohli hrať v strede týždňa pre študijné a pracovné povinnosti. Až na to, že školy boli zatvorené, čiže študenti by ten čas určite mali. Výjazdy na týždňovky do zahraničia sa tiež akosi vo veľkom nekonali a množstvo ľudí začalo robiť z domu, resp. v horšom prípade dostali padáka. Z toho vyplýva, že 11 hráčov aj s náhradníkmi by sa takmer určite našlo, len proste nebola (ekonomická) vôľa (do)hrať.

No je úplnou záhadou, prečo sa nemohli dokončiť aspoň mládežnícke súťaže. Veď žiaci a dorastenci nechodia do školy a do septembra ani určite nebudú. Tí mohli hrať dovtedy veselo v štýle streda – sobota. Pričom tam nás UEFA určite termínovo netlačí, že vtedy a vtedy musí začať nový ročník, to je na nás. Ak je prekážkou testovanie na koronu, potom asi môžeme rovno zabudnúť na budúcu sezónu, lebo to nie je ekonomicky možné utiahnuť na všetkých úrovniach.

A tu sa nám otvára ďalšia zaujímavá téma, o ktorej sa teraz pritom nehovorí, no je zásadná. Lebo pokiaľ vláda a hlavný hygienik nepovolia od jesennej časti súťaže bez povinnosti testovania, šport na Slovensku dostane takú ranu, z akej sa nemusí minimálne dekádu spamätať. Zastavil by sa totiž proces výchovy novej generácie športovcov. Nehovoriac o tom, že už sa minimálne spomalil, keďže mládež nemohla športovať, čiže sa aj zhoršovalo jej zdravie…

Z toho jasne vyplýva, že kompetentní by sa už mali konečne spamätať. A tým myslíme nielen tých úplne hore, ale aj športových predstaviteľov. Nefunguje dialóg? Potom treba obrazne, ba možno aj doslovne rozkopnúť dvere na úradoch vládnych predstaviteľov, nech konečne začnú počúvať. Keď to dokážu urobiť iné odvetia života na Slovensku, prečo nie aj šport? A ak na to nemajú guráž, treba súčasných funkcionárov vymeniť.

Potom by mal aj šport lepšie postavenie v slovenskej spoločnosti, ako je to v susedných krajinách. Ak by tak bolo, môžeme si byť istí, že Fortuna liga by sa už dávno hrala aj s divákmi na tribúnach. Ostatné športy by neriešili ako prežiť, ale plán rozvoja. A nestrachovali by sme sa ani o budúcnosť mládeže. Lenže sme na Slovensku…

Je malou záhadou, prečo v susedných a porovnateľných krajinách má šport úplne iné postavenie v spoločnosti. Odpoveď najskôr treba hľadať v tom, že tamojší športoví funkcionári v minulosti a ani v súčasnosti nedovolili, aby politici s ich odvetvím hazardovali. U nás to bolo inak, až sme sa dostali sem. Minulosť sa už nedá zmeniť, možno sa z nej len poučiť. Preto neplačme, že to a to to nám nedovolili, ale vybojujme si to, čo potrebujeme.