Slovensko premárnilo šancu v skupine snov: Koniec Tarkoviča a Kováčika stačiť nebude!
Futbalová verejnosť volá po hlavách reprezentačného trénera a zväzového prezidenta. Problém je však hlbší a padnúť musí celá pyramída.
Komentár Filipa Chudého
Na úvod trochu odľahčíme, veď v tejto ponurej (futbalovej) dobe je úsmev najlepším liekom. Postupová matematika pre Slovensko je jasná. Musíme vyhrať všetky tri zvyšné zápasy. Rusi a Chorváti môžu získať maximálne po dva body. Pri rovnosti bodov rozhoduje skóre, pričom to máme aktuálne horšie o šesť (Rusko) a deväť gólov (Chorvátsko).
To znamená, že ak chceme „reálne“ postupovo žiť aj v novembri, musíme v Osijeku vyhrať najbližšie o také tri góly. Chorváti potom nemôžu vyhrať na Malte a v závere si dajú s Rusmi remízu. Zborná ideálne prehrá v Slovinsku a doma potom neporazí Cyprus. Ak budeme mať „smolu“, zaváha „len“ jeden z favoritov a nám to vystačí aspoň na baráž. Jedine tak sa môžu Slováci tešiť z postupu do Kataru. Realita je však taká, že skôr nastane scivilizovanie vlády a parlamentu, či prezidentka povie niečo od srdca bez dopredu pripravenej frázy.
A hoci to matematicky definitívne ešte nie je potvrdené, nikto normálny už nemôže tvrdiť, že nádej Slovenska na postup na svetový šampionát žije. Ak sa však na to pozrieme triezvo, šancu na postup sme stratili vlastne už po prvých dvoch zápasoch s Cyprom a Maltou. Na čo sme však upozorňovali hneď vtedy v marci. Strata týchto (povinných) štyroch bodov bola prakticky nedobehnuteľná, čo sa potvrdilo. Aj keby sme ich dnes mali, stále by sme boli v rovine „musíš“, ale aspoň by tá postupová matematika pre nás aspoň dávala zmysel.
Slovenský reprezentačný futbal padol poriadne na hubu, pričom ten dopad je tvrdší, ako si mnohí možno uvedomujú. Ale čoskoro im to dôjde, len už bude neskoro… V decembri prebehne žreb novej Ligy národov, pričom Slováci budú vo „vytržení“ či v C-kategórii dostaneme z jednotlivých košov Gibraltár alebo Faerské ostrovy, Kosovo alebo Azerbajdžan, Luxembursko alebo Bielorusko. A toto sú zápasy, ktoré nás čakajú v roku 2022. V takejto spoločnosti ešte budeme s radosťou spomínať na Euro, na ktorom sme si pritom urobili hanbu.
A skončili sa nám aj pekné časy v druhom koši, skôr treba dúfať, aby nám to na deň presne takto o rok (9. októbra 2022) pri žrebe kvalifikácie Eura 2024 vyšlo aspoň na tretí kôš. Musel by sa stať zázrak, aby sme v najbližších rokoch mali takú ľahkú kvalifikačnú skupinu, akú máme teraz.
Nie každý si to uvedomuje, ale my sme dostali v bojoch o Katar priam skupinu snov. Chorváti sú síce vicemajstri sveta, ale z úspešného kádra im zostalo len torzo. Hrateľnejší súper v prvom koši nebol! Rusi síce nie sú najhorší z tretieho koša, skôr papierovo patria k tomu lepšiemu, ale v piatok sme videli najslabšie Rusko, aké si len pamätáme. A my sme s nimi prehrali! Slovinsko, Cyprus a Malta tiež nepatria k najslabším vo svojich košoch, ale je totálnou hanbou, že s každým z nich sme už stratili body!
Túto kvalifikáciu môžeme považovať za obrovsky premárnenú šancu. Podobne priechodnú skupinu sme mali v boji o MS 2010, vtedy sa však príležitosť využila. A dobre vieme, akú eufóriu to v národe vyvolalo. Teraz však vo futbalovom ľude prevládajú presne opačne pocity. A plným právom, pretože naša reprezentácia pôsobí zle už približne päť rokov.
Ľud chce hlavu trénera Tarkoviča a aj zväzového prezidenta Kováčika, na čo má plné právo. Tu sa však treba vrátiť k tomu, ako bol tréner vybraný, teda lepšie povedané dosadený. Pretože žiaden výber nebol! A to sme kritizovali hneď vtedy. Proste futbaloví pohlavári na návrh svojho šéfa zdvihli ruky za Pištu a vybavené. Žiadna odborná diskusia na tak dôležitú tému sa nekonala! A kto by ju vlastne viedol? Ak príde nejaký opozičný hlas vo futbalovom hnutí, hneď ho idú mocipáni zadupať do zeme.
Je aj zbytočné sa rozčuľovať nad rozhodnutiami Tarkoviča. Celý národ vidí, že Boženíkovi to nejde a on tam dá miesto neho až po hodine hry Strelca, ktorý pritom vzhľadom na hernú prax a formu nemá aktuálne v národnom tíme čo robiť! A najlepší hráč českej ligy za september je až poslednou voľbou… Prečo sme nešli do rizika na dvoch útočníkov a troch obrancov oveľa skôr, keď aj vzhľadom na priebeh iných zápasov bolo jasné, že ani remíza nám nič nerieši?
Na pohľad sme boli lepší ako Rusi, ale len po šestnástku. V nej sme boli nuloví, resp. mínusoví, keďže sme si v tej vlastnej sami strelili gól. Je to však logické vyústenie toho, ako sa prezentuje už dlhé obdobie reprezentácia a ešte dlhšie celý slovenský futbal. Iba zopakujeme to, že sme napísali už po Eure, odchod Tarkoviča a ani prezidenta Kováčika stačiť nebude. Pre dobro slovenského futbalu musí padnúť celá pyramída riadenia SFZ a vybudovať ju nanovo s novými a nie „našimi“ ľuďmi.