Júlia Machyniaková patrí medzi talentovanú generáciu slovenských športovcov, ktorým by nemala patriť len budúcnosť, ale aj prítomnosť. So šikovnou biatlonistkou sme sa porozprávali o blížiacej sa olympiáde, o pandémii, kritike na internete, ale aj o vzdelaní.

Autorom textu je náš externý redaktor Alexander Bažík

Ako prebiehala tvoja príprava na novú sezónu? 

Môžem povedať, že v podstate podľa plánu. Keď sa obzriem späť, podarilo sa nám uskutočniť asi takmer všetko, čo bolo v pláne – sústredenia, tréningové bloky. Samozrejme, nie vždy ide všetko hladko, sem tam nás postretli nejaké ochorenia a iné prekážky, ale summa summarum,prebehlo to v poriadku – a to aj vzhľadom na aktuálnu situáciu. 

Za rohom je olympiáda. Plánuješ sa jej zúčastniť? 

Olympiáda je síce za rohom, ale vo všeobecnosti k tejto téme viem povedať zatiaľ len málo. Veľa vecí je ešte stále otvorených a v súvislosti s olympiádou existujú ešte viaceré otázniky. Samozrejme, je to sen každého športovca. Zároveň som ešte juniorka a mám pred sebou možnosť štartovať na (pre mňa) posledných majstrovstvách sveta juniorov.

Skombinovať tieto dve vrcholné podujatia pravdepodobne nebude možné. K tomu všetkému je situácia aj v dôsledku pandémie stále dosť zvláštna a do poslednej chvíle nič nie je isté. Preto zatiaľ nič nechcem predikovať, možnosti sú rôzne a časom uvidíme, ako sa situácia nakoniec vyvinie. 

Komu budeš teda najviac fandiť na olympijských hrách? Pokojne môžeš povedať aj mená mimo Slovensko.

V rámci biatlonu? Zo Slovenska určite všetkým (aj z iných športov) – sú to športovci, ktorých poznám a viem ako pracujú, preto im budem fandiť. Viem, čo všetko si takáto príprava vyžaduje a aké to je náročné.

Určite sú v biatlone aj športovci z iných krajín, ktorí sú mi z rôznych dôvodov sympatickí a fandím im. Ak mám spomenúť aj konkrétne mená, tak napríklad zo žien to bude určite Lisa Vittozzi, Lisa Theresa Hauser či Vanessa Voigt.

Sme v nepríjemnej pandemickej dobe a pri väčšine športov je zákaz zhromažďovania fanúšikov. Zasiahlo to aj biatlon? 

Zasiahlo, a to zásadne. Biatlon je šport, ktorý sa za posledné roky teší nárastu počtu priaznivcov a divákov. Ja sama registrujem, ako sa biatlon stáva stále viac populárnym a tým pádom aj sledovanejším. Možno to nie je tak badateľné na Slovensku, ale vo svete tomu tak je. Športové podujatie a teda konkrétne biatlonové preteky majú úplne iný rozmer, pokiaľ sú jeho súčasťou tribúny plné fanúšikov. To teraz samozrejme veľmi chýba, ten šport nie je taký emotívny. Podpora fanúšikov priamo na mieste počas pretekov sa nedá len tak nahradiť. 

V uplynom období vidíme od ľudí samé negatíva k smerom k sestrám Fialkovým. Myslíš, že je to adekvátne k tomu, ako na sebe pracujú? 

Nemyslím si, že sa jedná len o tento jeden konkrétny prípad. Vo všeobecnosti sa ľudia vyjadrujú k mnohým veciam, a to dosť kriticky. Samozrejme rozumiem tomu, že niekoho nemôžete chváliť ak sa na to ako divák pozriete a poviete si, že veď vlastne ani nie je za čo.

Zároveň je ale rozdiel medzi konštruktívnou kritikou a zhadzovaním. Negatíva však prichádzajú často aj od ľudí, ktorí sa tomuto športu nerozumejú a nevedia, čo všetko tento šport a práca zahŕňa. V takom prípade nemôžete niekomu adresovať konštruktívnu kritiku a bohužiaľ sa to uberá skôr k osočovaniu, čo v poriadku nie je.

Nie len u sestier Fialkových, ale všeobecne na Slovensku prevláda fenomén nepríjemných komentárov voči športovcom. Má to nejakú hranicu, ktorá by sa nemala prekročiť? 

Ako môžeme stanoviť nejakú hranicu pokiaľ má v dnešnej dobe každý právo slobodne vyjadriť svoj názor a presvedčenie, ešte k tomu v tak neobmedzenom priestore ako je internet a sociálne siete? Myslím si, že samotné komentáre by neboli takým problémom. Je to skôr spôsob, akým sa v tých komentároch ľudia dokážu vyjadrovať. Každý príčetný a slušný človek by si mal hranice stanoviť sám.

Často ma zaráža a mrzí ochota ľudí míňať svoj čas na písanie nepríjemných komentárov na adresu športovcov na internete. V prvom rade sú to športovci, ktorých trápi, keď sa nedarí. Veď predsa pracujete svedomito celé roky, teraz je čas ukázať na čo máte. Keď si potom náhodou prečítate búrlivé diskusie na internete a k tomu rôzne poznámky k vašej osobe, je to to posledné, čo potrebujete k udržaniu psychickej pohody.

Dnes je šport dosť „o hlave“ a pokiaľ sa športovci nevedia od takýchto vecí odosobniť, je to o to viac limitujúce. Z celkovej diskusie sa vytráca základná slušnosť a kultivovanosť, to sa týka rovnako aj športu a debaty o ňom.

Naposled si nám spomínala,  že skĺbenie športu a školy zatiaľ nie problém. Ako to je teraz v bakalárskom ročníku, nechávaš si prácu na poslednú chvíľu alebo už si začala?

Musím povedať, že ešte stále sa mi problémy nevyskytli. (klope si na čelo s úsmevom na čelo, pozn.red.) Úprimne, nemám rada nechávať veci na poslednú chvíľu, rovnako tomu je aj teraz. Snažím sa v predstihu si splniť všetky povinnosti, aby som sa mohla ďalej venovať už len bakalárskej práci a pod. s čistou hlavou. Takže samozrejme, začala som sa venovať už aj práci. (úsmev)