Tarkovič nám nedal nič: Toto je realita slovenského futbalu
Slovensko sa v pondelok 6. júna stalo svedkami toho, ako naša futbalová reprezentácia prehrala doma s Kazachstanom. S reprezentáciou, ktorej vo svetovom rebríčku patrí 125. miesto. Zle je. Sme na dne a otázkou nie je, kedy sa dostaneme späť, ale ako a či vôbec. Toto je realita slovenského národného tímu.
Fejtón Timoteja Gašpera
Na hudbe od Tarkoviča, na parkete točí sa už každá...napísal mi známy ako reakciu na storku, že Stephen is out of the order. Myslím, že dodnes si ľud pospolitý najviac želal koniec dvoch mužov na ich postoch. Dnes už ostáva len jeden. Štát, ktorý je známy pre svoje cikicaki zákony, posvätné zvieratá, kozmodrom Bajkonur a Borata, prišiel v úvode júna skúsiť futbalové šťastie na slovenské trávniky. Nielenže ten Bajkonur je ruský, ale ešte sa nám aj vysmiali do tváre.
Kazachovia, ktorí sa o nejakom Slovensku dozvedeli možno cez hokejové MS alebo cez krátke pôsobenie Borisa Valábika v tamojšej extratriednej súťaži. Skôr tie MS. Sorry Valla. Ale späť k téme. Naši, zaručene povzbudení po nervydrásajúcom výkone proti Bielorusku, mali pred sebou druhý zápas, tentokrát doma, proti outsiderovi s veľkým O. Kým bieloruskí chlapci zisťovali, či na ich výkon proti našim kukal i Lukašenko, naši sa už rozcvičovali na pažiti v Trnave. Poviem to takto, nie je to len tak náhodný zápas, kde si naši, inak menovite každý z nich majster svetla, vyskúšajú čo to pred majstrovstvami sveta. Nielenže na tie ani nejdzeme, jak by sme chceli, keď v Lige národov pôsobíme medzi elitkou ako Kazachstan, Azerbajdžan či Gibraltár.
Kazašskí junáci, podaktorí len cez víkend zisťovali, že čo sú chrániče, išli do tohto zápasu asi ako do každého- kým veľa nefasneme, dobre bude. Ale jak sa hovorí, i pokazená hodinka ukáže denne dvakrát dobre čas. Stalo sa, prehrali sme, ale kým sa v Nur-Sultáne (čo je btw. hlavné mesto a nie postava z Naruta) skončia bujaré oslavy bodového zisku, skúsme čo to k našim. Nastúpia hráči Slovenska, z nich world class stopéra z Interu do hejtutovky neberiem, lebo zranenie, get well soon, Skri. Tak odznova. Nastúpia hráči Slovenska, okrem Weissa od Kmotríkovcov a Rusnáka z večne nadhodnotenej technickej MLS ideme proti hráčom, čo zvučku Európskej ligy naposledy počuli od suseda, na dovolenke. V 26. minúte fasneme gól a Tarkovičov moody pohľad teraz značí len jedno alebo druhé, a síce, že čo teraz alebo že čo teraz.
Tréner, ktorý nám za 20 mesiacov dokázal, koľkokrát sa niečo dá pokaziť. Z 22 zápasov sme pod ním vyhrali osem, z toho priateľský proti Fínsku si môžeme tak maximálne zarámovať, nad bloček z tankovania, žeby sa lepšie plakalo. Skúšali sme stromčeky, domčeky, no nič nefungovalo. Tréner, ktorý z kabíny nevynášal nič od informácií až po smeti. Tréner, ktorý na bežnú otázku od novinárov zareagoval, že to je interná vec tímu. Možno kedysi, ombre. V céčku Ligy Názorov nie sme omylom. Bol to nechcený, ale priamočiary postupný pád, ktorý pracoval ako odraz toho, čo sa s našim futbalom dialo.
Keď sme menili Kozáka za Hapala a Hapala za Tarkoviča, silneli hlasy, že nie je možné donekonečna meniť trénerov. Súhlasím, ale nie je možné donekonečna nachádzať takých, ktorým to proste nepasuje. Na rovinu, Tarkovič mal skvelú školu Kozáka, bol pri reprezentácii veľmi dlho. Ale ako ASISTENT. To je ku*va veľký rozdiel priatelia. Slovenský futbal má parádnych hráčov, mladé dravé pušky v kluboch s perfektným potenciálom a prácou, skúsených lídrov aj mazaných matadorov, ktorých skúseností sú veľakrát nad súčasný výkon na ihrisku. Odpoveď je, že na to rozhodne máme, ale musíme si vštiepiť to, že repre nie je dovolenka, repre je miesto, kde síce puscíš proti Kazachom, ale 90+ minút ťa žerie každý od Rašiho cez Stewa až po Rohožníka, teda Boženíka.