Úspechy dosahoval najskôr ako junior v tenise, napokon sa z neho stala slovenská hokejová legenda. Za veľký úspech však považuje svoju vlastnú rodinu. V trojkráľový piatok 6. januára oslávi svoje životné jubileum 85 rokov Jozef Golonka. Oslavuje, ako povedal pre TASR, len v kruhu rodiny a v kruhu svojich priateľov.

Na svoje športové začiatky, keď hral tenis a neskoršie ako mladistvý vymenil raketu za hokejku, si zaspomínal: "Pre mňa bol úspech, keď som ako malý chlapec hral za dorast. Potom z dorastu, keď som mal 16 rokov som vyhral Pardubickú juniorku v tenise. To bol pre mňa životný zážitok, lebo som sa rozhodoval, či budem pri hokeji, alebo či budem pri tenise".

V Prahe, ako priblížil, rozhodli, že na Wimbledon namiesto neho pôjde niekto druhý. "O 14 dni nato som cestoval do Pardubíc na majstrovská republiky juniorov a tam som toho, ktorý miesto mňa odišiel na Wimbledon, vo finále porazil. To bol pre mňa životný zážitok, lebo som zahodil raketu. Povedal som si, že s raketou už nič nebudem robiť a dal som sa na hokej," zdôraznil pre TASR jubilujúci "Žiletka".

To bolo rozhodujúce, pretože ako tenista dosahoval lepšie výsledky ako v hokeji. Keď mal 17 rokov, náhodne iný hráč nedostal pas. "Letelo sa do Švédska a povolali ma do hokejového národného mužstva ako talentovaného hráča zo Slovana. Jednoducho mi povedali - môžeš cestovať, príď, máš vybavený pas. Tak som došiel do Prahy vlakom, cestoval som do Švédska. A tam som dal svoj prvý reprezentačný gól proti Švédom," vysvetlil.

Podľa neho sú u športovca viaceré vrcholy. Je to víťazstvo, potom postup, víťazstvo-postup. "Samozrejme, že vrchol všetkého bolo, že som bol kapitán národného mužstva, ktorého si zvolilo mužstvo. To nebolo dovtedy zvykom - kto bude kapitán, určovali iné orgány. Mňa za kapitána národného mužstva prvýkrát za éry Alexandra Dubčeka zvolilo 95 percent hráčov. Bola to pre mňa česť a rovnako strieborná medaila, že sme ju získali. Žiaľbohu, ušla nám medzi prstami zlatá medaila v Grenobli v roku 1968. Pre každého športovca je olympijská medaila vrchol," vyznal sa Golonka.

V roku 1962, keď bol v životnej forme, tak ho zranil švédsky hráč v medzištátnom zápase v Prahe, kde exceloval: "Rok som nehral, rok som bol práceneschopný, štyri mesiace v nemocnici. Následne tri mesiace rehabilitácie. V novembri som už začal trénovať a vo februári som dal tri góly Rusom na olympiáde v Innsbrucku. Prekonal som sám seba, dostal som sa znovu do národného mužstva, bez tréningu, bez všetkého a začalo sa mi dariť."

To bol preňho najväčší vrchol. "Mám dve olympijské medaily a šesť medailí z majstrovstiev sveta. Takže vrchol môjho diania bolo pôsobenie v národnom mužstve a v Slovane," uviedol pre TASR.

Šport predstavuje, ako sa vyznal, vrcholy a pády: "Je to sínusoida, ako v elektrine, raz ste hore, raz ste dole."

Súčasnému slovenskému športu a najmä hokeju praje, aby hráči využili možnosť, ktorú dnes majú. "Prial by som si, aby mladí hokejoví hráči, ktorých trénujú naši tréneri, ktorí ich naučia korčuľovať, naučia ich prvé základy, aby sa dostali do NHL. Aby tam pôsobili a aby si vedeli zabezpečiť svoju budúcnosť," zdôraznil Žiletka.

To podľa neho nemôže dosiahnuť každý hráč. "Veľkú ťarchu našich vynikajúcich juniorov nesú rodičia. To by si mali konečne uvedomiť ľudia, ktorí podporujú šport. Dovolím si tvrdiť, že keby nebolo podpory rodičov, neboli by Slafkovský, Regenda, Ružička a neboli by ďalší veľkí hráči, ktorí sa začínajú javiť, že budú veľkí vo svetovom hokeji. A potom, aby si vážili slovenský dres a aby boli vždy ochotní nastúpiť za Slovensko a skutočne urobiť radosť našim divákom," povedal.

"Robil som veľké oslavy pri 60-ke. To si hovorím, že toto je posledná. Potom bola 70-ka, potom že 75-ka je posledná oslava. Teraz je 85-ka. Dúfam, že ešte nejaký čas vydržím. Oslavujem len v kruhu rodiny a v kruhu mojich priateľov, ktorí mi zostali. Práve veľkým úspechom pre mňa je moja rodina," povedal na záver pre TASR Golonka.