Ako futbalista stál pri zisku troch triumfov v Česko-slovenskom pohári (1977, 1979, 1981) a jedného titulu v najvyššej československej súťaži (1982). Bol vyhlásený za najlepšieho československého hráča. V reprezentácii nastúpil v 55 dueloch a z ME si domov priniesol bronz (Taliansko, 1980).

Ako tréner doviedol svoj tím k dvom titulom majstra Slovenska (1. FC Košice, 1997, 1998) a na lavičke národného tímu odkoučoval 54 stretnutí, štyri z nich na ME. V stredu 17. apríla sa dožíva životného jubilea 70 rokov Ján Kozák, významná osobnosť československého a slovenského futbalu. Pri tejto príležitosti poskytol rozhovor Tlačovej agentúre Slovenskej republiky.

Ako ste sa dostali k športu?

Vyrastal som na dedine. U nás neboli registrované žiadne mládežnícke mužstvá. Bol som samorast. V lete som hral futbal, v zime hokej a robil som všetky druhy športu, čo sa na dedine dali robiť.Keď boli nejaké svetové alebo európske podujatia, napr. majstrovstvá sveta v hádzanej, tak sa hrala hádzaná. Okrem toho som bicykloval. Do 15 rokov som sa prakticky venoval všetkým druhom športu.

Mali ste v detstve nejaké športové vzory?

Špičkové slovenské futbalové mužstvá boli vtedy Slovan a Trnava. U nás na dedine to bolo podelené vtedy tak, že časť fandila Slovanu a časť Trnave. Odtiaľ som mal moje vzory. Či už to bol Ladislav Kuna, Karol Jokl a ďalšia plejáda veľmi dobrých futbalistov. Takže to boli také impulzy.

Kedy a ako ste sa dostali do prvého futbalového klubu?

V 15. rokoch vďaka jednému učiteľovi telocviku na základnej škole. Videl ma hrať futbal medzi základnými školami. To on ma doniesol do Spišskej Novej Vsi, kde som začal hrať za dorast. To boli moje prvé futbalové kroky. Vtedy som sa začal viac zaoberať futbalom.

Zrazu ste sa stali súčasťou úspešného československého profesionálneho futbalového tímu. Ako k tomu došlo?

Z Lokomotívy Spišská Nová Ves som prišiel študovať do Košíc Vysokú školu elektrotechnickú. Svojím spôsobom mi veľmi pomohla Lokomotíva Košice, kde som sa dostal do partie vynikajúcich hráčov. Či už to bol Jozef Móder, Ladislav Józsa, Anton Flešár, Stanislav Seman, Peter Jacko, Peter Fecko, Dušan Ujhely a ďalší. Vynikajúci hráči. Získali sme dvakrát Česko-slovenský pohár a raz sme skončili tretí.

Do československej reprezentácie ste sa dostali v pomerne mladom veku. Čo vám k tomu dopomohlo?

Práve spoluhráči mi pomohli k tomu, že som sa v mladom veku dostal medzi hráčov, ktorí získali v roku 1976 titul majstra Európy. Nebolo to ľahké sa medzi nich dostať a mne sa to podarilo. Stať sa reprezentantom bolo pre mňa niečo neuveriteľné. Nechcel som veriť, že sa to stalo v takom krátkom čase, lebo futbal som nehral dlho. Robil som všetko pre to, aby som čo najlepšie reprezentoval. Vďaka mojim spoluhráčom z Lokomotívy Košice som sa dostal do reprezentácie, kde som zažil pekné roky s veľmi dobrými spoluhráčmi, kde sme skutočne dosahovali veľmi dobré výsledky. Ja som ešte nebol na majstrovstvách Európy v Belehrade, kde získali titul, ale skončili sme potom v Taliansku tretí. Postúpili sme na MS do Španielska, kde vinou zranenia som nemohol absolvovať zápasy, ale zúčastnil som sa na nich. Bolo to krásne obdobie.

Bohatá ligová kariéra vám priniesla aj ďalšie úspechy. Na čo rád spomínate?

Samozrejme, spomínam aj na obdobie, keď som hral v Dukle Praha. Získal som s ňou titul, aj pohár. Svojím spôsobom veľké mužstvo ako bola Dukla, kde som hrával a kde sme mali skvelého trénera Ladislava Nováka, mi pomohlo k tomu, že som sa stal najlepším futbalistom Československa. To si takisto veľmi vážim.

Po ukončení hráčskej kariéry ste sa rozhodli pre trénerskú kariéru. Ktoré úspechy z tejto životnej etapy sú pre vás najvýznamnejšie?

Sú to úspechy ako dva tituly s 1. FC Košice, veľmi dobrá partia, účasť v Lige majstrov. Keď som si už ani nemyslel, že sa to môže stať, tak som sa v závere kariéry ako 60-ročný stal reprezentačným trénerom. Myslím si, že päť aj pol roka bolo veľmi krásnych. Naplňovali sme štadióny. Mužstvo, ktoré som viedol, dokázalo v dvoch zápasoch zdolať majstrov sveta. Či už Španielsko a Nemecko, čo je pre našich hráčov veľkolepá udalosť. Zúčastnili sme sa na ME vo Francúzsku. Zdolali sme Rusko, remizovali s Anglickom a postúpili zo skupiny. Nakoniec nás vyradilo Nemecko. Bolo toho dosť, sú to krásne spomienky.

Čo bolo dôvodom ukončenia trénerskej kariéry?

Keď som odišiel z reprezentácie, tak som si povedal, že stačilo. Bolo dosť stresu a nervozity. Sledujem futbal, stále ma to baví, ale absolútne nevstupujem do toho, nevenujem sa mu. Pred piatimi či šiestimi rokmi som dal priestor mladším. Tak som to cítil a skončil som.

Čomu sa v súčasnosti venujete?

Nebolo jednoduché nastaviť sa tak, aby s tým, čo človek robí, bol spokojný, takže určitý čas mi to trvalo. Mám jednu golfovú partiu, s nimi trávim doobedný čas. Trošku si pošportujeme, trochu "pokecáme". Potom zoberiem manželku na obed, tam máme ďalšiu partiu. A potom už doma, keď je potrebné niečo urobiť.