Keď NHL zaviedla možnosť trénerských výziev pri brankárskom bránení, cieľ bol jednoduchý: priniesť spravodlivosť do situácií, ktoré rozhodujú zápasy.

Výsledok však priniesol pravý opak. Z pravidla sa stal jeden z najviac nepochopiteľných a najkontroverznejších prvkov modernej NHL, ktorý fanúšikom často berie radosť z gólu ešte dlho po tom, čo puk skončí v sieti. Problém nie je v samotnom koncepte ochrany brankára, ale v jeho výklade.

Rovnaký kontakt je v jednom zápase vyhodnotený ako faul, v inom ako náhodná kolízia. Útočník stojaci v bránkovisku niekedy gól zruší, inokedy nie. Rozhodnutia z tzv. Situation Room v Toronte často pôsobia nepredvídateľne a bez jasnej logiky, čo vytvára pocit, že pravidlo sa aplikuje skôr pocitovo než systematicky.

odporúčame tiež:

Opustí Slovan Bratislava jeden z legionárov? Interes má známe európske mužstvo

Frustrácia sa preniesla aj na hráčov a trénerov. Útočníci nevedia, kde presne končí povolený boj o priestor a kde začína priestupok. Brankári zas čelia tlaku, aby predali kontakt a zvýšili šancu na zrušenie gólu. Hra sa tým dostáva do zvláštnej roviny, kde sa namiesto plynulosti rieši, kto koho postrčil o zlomok sekundy skôr.

NHL sa pokúsila situáciu riešiť dodatočnými vysvetleniami a metodickými pokynmi pre rozhodcov, no bez výrazného úspechu. Každá nová sporná situácia len prehlbuje dojem, že ide o pravidlo, ktoré nemá jednotnú tvár. Fanúšikovia si zvykli oslavovať góly opatrne, s vedomím, že radosť môže o pár minút zmiznúť pri pohľade na rozhodcov pri monitore.

Brankárske bránenie sa tak stalo symbolom širšieho problému NHL: konfliktu medzi technologickou presnosťou a emóciou hry. Liga chcela byť spravodlivejšia, no namiesto toho vytvorila zónu neistoty. Kým sa nepodarí pravidlo jasne definovať a jednotne uplatňovať, bude každý verdikt pri bránkovisku viac otázkou interpretácie než istoty a hokej tým bude o niečo chudobnejší.