I keď sme očakávali v podaní našich chlapcov v JAR malý zázrak, ten sa s najväčšou pravdepodobnosťou konať nebude. Na čo sa ale bude spomínať oveľa dlhšie sú všetky kauzy spojené a našou účasťou, pri ktorej sme zlyhali my všetci. A čím skôr si to uvedomíme, tým lepšie pre nás všetkých.

Začnem hneď nami, fanúšikmi. Tí, ktorí sme po výsledku v Chorzowe vynášali hráčov a trénera do nebies. Všetci sme boli spokojní s výkonom tímu, trénera, dokonca sme na chvíľu zabudli aj na problémy okolo SFZ. Z tohto krásneho spánku nás neprebral ani zápas Slovenského pohára v Michalovciach, či iné prinajmenšom podivné udalosti v slovenskom futbale. A tak nastal čas MS, väčšina z nás pred televíznymi obrazovkami, niektorí na námestiach, a niečo málo aj priamo v JAR. Výkony hráčov a trénera nás však nepotešili a hneď sa zniesla zo všetkých strán paľba kritiky. Ako je to možné, že ten a ten hrá tak slabo, prečo postavil toho a zas iného nechal sedieť, čo toľko bránia a podobne. Milióny trénerov a bývalých futbalových profesionálov pred televíznymi obrazovkami nevedeli prísť na meno hráčom ani Vladovi Weissovi. Tým istým, ktorých ešte nedávno považovali za národných hrdinov. A len málokto si uvedomí, že už len to, že sme sa do Afriky dostali je jeden obrovský úspech. A ešte menej fanúšikov si prizná, že na tímy ako Paraguaj momentálne jednoducho nemáme. Po hernej, ani skúsenostnej stránke.

Ale zlyhali aj hráči. Ich výkony na ihrisku mohli byť aj lepšie, i keď málokto si uvedomí, akému tlaku musí každý jeden z nich na týchto MS čeliť. Čo sa ale nedá odpustiť je výstup Stana Šestáka po remíze s Novým Zélandom. Na osvieženie pamäte pripomeniem, že za vyrovnávajúci gól a teda aj stratu bodov vinil a stále pravdepodobne aj viní Mareka Hamšika. Ten podľa neho zle zahral loptu, po ktorej padol gól. Ale to, že sme s trpaslíkom mali v tom čase vyhrávať už aspoň 3-0 a pomaly premýšľat nad ďalším súperom už ide bokom. Rovnako to, ako mohli až traja hráči protinožcov pobehovať nekrytí v našej šetstnástke a ako nám mohol dať ich nekrytý obranca gól. Áno, obranca. To ale určite nie je vysvetlenie, ani žiadne ospravedlnenie. Hlavným problémom je tu to, že Stano Šesták nehoráznym spôsobom prekročil hranicu, ktorú si žiaden profesionál nemôže dovoliť prekročiť. Tobôž, ak týmto len vyvolá zbytočné napätie a tlak v čase, keď sa tím potrebuje zomknúť k lepšiemu výkonu. Podobný prípad, i keď oveľa závažnejší, riešili aj Angličania. Za stavu 1-0 s USA pustil do svojej siete ľahkú loptu brankár Green a Angličania tak v úvodnom zápase len remizovali 1-1. Odlišné však boli reakcie ako hráčov, tak i trénera a médií. Hráči brali vinu za výsledok na seba s tým, že mohli streliť aj viac gólov, tréner bol sklamaný z výkonu celého mužstva, no a médiá im dali čo preto. A ohľadom brankára Greena? K tomu sa vyjadril len kouč Capello tak, že ak sa hráč vysporiada s tlakom, ktorý na ňom po pokazenom zápase je, znova ho postaví do brány. Teda žiadne pohadzovanie si zodpovednosti, ale profesionálny prístup profesionálneho tímu.

Zlyhal však aj tréner. Aj na ňom je obrovský tlak, keďže nezodpovedá len za výsledky, svoje rozhodnutia pred a počas zápasu, ale aj za výkony hráčov a vôbec všetko, čo sa okolo našej reprezentácie deje. A že je to tlak obrovský, to bez debát. No tréner si nemôže dovoliť, ani po provokáci, urážať novinárov. I keď tu je zrejmá pochybnosť, či sa daný človek za novinára dá považovať. Nehovoriac o úrovni spravodajskej relácie, pre ktorú reportáž urobil. Ale ak si už tréner niečo také aj dovolí, mal by sa ako chlap aj ospravedlniť.

Zlyhali však aj médiá. Tie, ako viacmenej vždy, hľadajú čím väčšiu senzáciu. Aby bol hlavný titulok, minúty do vysielania, článok na web stránku a veľa veľa čitateľov. A je jedno, či tí čitatelia dajú médiu zapravdu. Čísla sú čísla, a tie nepustia. Raklama sa neplatí sama a ak máte každý deň povinnosť priniesť niečo nové, dokážete klesnúť na rôznu úroveň. I keď znova pripomeniem, že klesnúť pod úroveň istej spravodajskej relácie a redaktora, ktorý si už tyká aj s trénerom Weissom by bol priam nadľudský výkon. A tak miesto toho, aby sa taká vec, ktorá sa stane raz za čas každému z nás, zamietli pod koberec, spravia z toho správu dňa, priam týždňa! Z toho, že človek pod obrovským tlakom, brániaci svoju prácu a prácu svojich hráčov, ktorí medzitým vonku rozdávajú autogramy, spravia niečo, čo jednoducho nemá obdobu. Z človeka, o ktorého rozhovory a názory do ich periodík sa doslova bili, je dnes najväčší zradca, zlý tréner, zlý príklad pre mládež a podobne. Tréner, ktorý dosiahol to, čo nikto pred ním zrazu nevie postaviť jedenástku podľa predstáv odborníkov z bulváru, či kvázi fanúšikov pred televíznymi obrazovkami. A tak pred najdôležitejším zápasom, poďme všetci svorne zhovädiť dlhodobú prácu človeka, ktorému väčšina z jeho kritikov nesiaha ani po opätky na topánkach a ich vedomosti o futbale sú obmedzené na mená a štatistiky. A aby sme si zachovali tvár najpodradnejšieho bulváru na Slovensku, poďme vyzvať trénera, aby odstúpil! Toho istého, ktorého fotka so synom zdobila ich dvojstránku, kde sme z neho boli úplne unesení. Darmo, človek je raz hrdina, raz najposlednejší chuligán bez znalosti futbalu. Všetko podľa toho, čo náš divák a čitateľ v daný moment najviac potrebuje, resp. za čo si je ochotný zaplatiť.

A tak vystáva otázka, kto vlastne vyhral, ak sme my všetci zlyhali? Kto môže byť spokojný ak slušnosť, zdravý rozum a rešpekt voči autoritám znova dostali nakladačku? Nuž, na túto otázku si musíte odpovedať sami.