Hoci sa o tejto téme popísalo už toľko, že dažďové pralesy v Brazílii pomaly trpia nedostatkom dreva, v týchto dňoch sa v súvislosti s reálnym plánovaním dopadov zimnej olympiády na Slovensko, opäť prebúdzajú k aktivite rôzni diskutéri.

Komentár Jakuba Mihálika

Hoci sa o tejto téme popísalo už toľko, že dažďové pralesy v Brazílii pomaly trpia nedostatkom dreva, v týchto dňoch sa v súvislosti s reálnym plánovaním dopadov zimnej olympiády na Slovensko, opäť prebúdzajú k aktivite rôzni diskutéri.  Snažia sa filozoficky, ekonomicky a kto vie ako ešte inak, pristupovať k otázke: Je dobrý nápad spoluúčastniť sa na organizovaní Zimných Olympijských hier v roku 2022, v rámci ktorej by Slovensko hostilo hokejový turnaj a kompletný program alpských disciplín? My v tejto otázke máme jasno.

Zimná olympiáda konaná na Slovensku, hoci len sčasti, je pre našu malú krajinu nielen dobrým nápadom, je to nevyhnutnosť, šanca, ktorú nemôžeme premeškať, hoci by nás to aj niečo mohlo stáť.

Ekonomické aspekty bokom, v čase, keď aj domáci turista uprednostní cenovo rovnako dostupné, no zároveň kvalitnejšie vybavené horské masívy u našich západných susedov, je možnosť samopropagácie našich veľhôr jedinečná šanca, ako vo svete, ale najmä doma, znovuvzbudiť záujem o tak krásne Vysoké Tatry. Môžeme vytvárať reklamné spoty, môžeme sa spoliehať na zámožných Rusov, ktorí ešte nezabudli, že ako malí pionieri chodili do Tatier na exkurzie, olympiáda je reklama, ktorá nás natrvalo zapíše do mapy svetových zimných stredísk, reklama, ktorá aj bežcovi na lyžiach z Konžskej demokratickej republiky ukáže, kde to malé Slovensko vlastne leží a že tam je vo svojej podstate aj celkom pekne.

Nielen turizmus je však artikel balancujúci na hrane prežitia na našom malom území. Kto sleduje, vie o čom hovoríme. Zimný šport na Slovensku prakticky živorí a s výnimkou hokeja nebudí veľký záujem, ako u subjektov hospodáriacich so štátnymi príspevkami  vyčlenenými na šport tak aj u sponzorov hľadajúcich priestor na zviditeľnenie sa. Ako to už v športe býva s financiami ide ruka v ruke aj kvalita. V našom prípade majú, bohužiaľ, obidva činitele klesajúcu tendenciu. Kde sú tie časy, keď Slovensko bolo schopné postaviť viacero kvalitných závodníkov v rámci jedného športu a pravidelne bojovalo na olympijských hrách o medailu v biatlone, či behu na lyžiach? Pravda, angažovanie Nasti Kuzminovej vytrhlo menší tŕň z päty aspoň v jednej zo slovenských zimných (kedysi) domén, faktom však ostáva, že nám uchádza vlak, na ktorý medzičasom stihli naskočiť aspoň susední Česi, či Poliaci, ba čo viac, ten vlak je už na tretej zastávke. Minimálne.

Slovenský zimný šport pomaly padá na kolená, čo sme mohli sledovať v priebehu minulého roka na príklade Veroniky Zuzulovej, keď ako naša najlepšia individuálna športovkyňa v alpských disciplínach dospela až do takého štádia, že musela uvažovať o zmene svojho milovaného reprezentačného dresu. Samozrejme, peňazí je málo. Máme však s týmto konšatovaním založíť ruky a nechať si pred očami zaniknúť pýchy slovenského športu? Nie. A olympiáda môže byť jedným z nástrojov toho, ako tomu zabrániť.

Kedy inokedy bude môcť zimný šport prebudiť sponzorov k výraznej aktivite? Kedy inokedy bude mladý človek premýšľajúci o tom, akému športu sa začne venovať, motivovaný využiť prírodný živel, ktorého máme na Slovensku stále dosť? Nebude to ani na majstrovstvách sveta v biatlone, ktoré Osrbliu nepridelia najbližších 10-15 rokov, ani na závode v skokoch na lyžiach, ktorého sa slovenský reprezentant nezúčastnil (aspoň nie úspešne) rovnako dlho. Kedy inokedy Slovensko bude môcť zažiť podobné pocity ako na majstrovstvách sveta v hokeji, ktoré ešte stále máme v čerstvej pamäti, hoci sme na nich neuspeli? Bude to na olympiáde, ktorá, hoci len z malej časti, bude naša, slovenská. A možno si potom aj na najvyšších miestach uvedomia, že treba zimné športoviská budovať, renovovať, udržiavať. Možno zimný šport na Slovensku úplne nevymrie. Preto je zimná olympiáda na Slovensku nevyhnutnosťou. Skúsiť to musíme.