Slovensko nemá veľa futbalových osobností, ktoré by boli vzorom pre začínajúcu mladú generáciu a ak aj nejaké boli, mená ako Popluhár, Adamec, Galis či Kuna dnešným mladým futbalistom skoro nič nehovoria. V nemalej histórii samostatného slovenského futbalu však vyčnieva nad všetkých ostatných jedno meno – Peter Dubovský.

Bol osobnosťou nielen doma, ale aj v zahraničí. „Bobo, Dodo, Dubák“, aj takto nazývali kedysi jedného z najslávnejších a najtalentovanejších slovenských futbalistov, odchovanca Slovana Bratislava, Petra Dubovského. Hoci nikdy nelietal v oblakoch, no aj napriek tomu sa mu splnil sen, o ktorom sníva nie jeden mladý futbalista, hrať za slávny španielsky Real Madrid.

Dnes tam stojí nákupné centrum, no kedysi to bolo miesto kde sa rodil talent. Ihrisko na bratislavských Vinohradoch bolo prvou Petrovou zastávkou na ceste k profesionálnej kariére futbalistu. Odtiaľ krátko na to putoval do samotného Slovana. Tam sa stal „kráľom Tehelného poľa“ a lídrom „belasých“. Jeho nesporné kvality sa vyprofilovali v technike narábania s loptou, vďaka ktorej sa často dostával do šancí. A tie len málokedy zahodil. Kanonier na pohľadanie, vyše 179-centimetrov vysoký ofenzívny záložník, bol jednoznačne tým, ktorého v tej dobe Slovan potreboval.

Po úspešnom pôsobení v Slovane Bratislava, však prišiel ponuka, ktorá sa len tak neodmieta. Počas kvalifikačného zápasu MS 1994, kde Peter v československom drese zaznamenal hetrik do rumunskej siete, na sebe upútal pozornosť až natoľko, že sa oň začal zaujímať samotný Real Madrid. Svetová kariéra skromného chlapca z Bratislavy sa tak mohla začať.



Začiatky však neboli ľahké a prekážok nebolo málo. Odchod do cudzej krajiny, jazyková bariéra, zodpovednosť nad veľkými očakávaniami, ktoré boli na neho kladené, no najmä odlúčenie od rodiny, priateľov, Slovana a milovaného Tehelného poľa, to všetko v prípade 21-ročného mladého chlapca stupňovalo pocit smútku ešte viac. No ak chcel uspieť a preraziť vo veľkom futbale, musel sa naučiť bojovať a prekonávať aj takéto prekážky. Preraziť v slávnom tíme „el galacticos“ však nebolo nič jednoduché. Na začiatku si tak musel zvykať aj rolu náhradníka z lavičky a keď sa k tomu všetkému pridalo aj nečakané zranenie kolena, ktoré ho na niekoľko mesiacov vyradilo z hry, frustrácia sa stupňovala ešte viac. Prišlo však hosťovanie do španielskeho Ovieda v ktorom sa mu podarilo nájsť nielen stratené sebavedomie, ale aj opätovnú formu. Našiel si svoje miesto v strede poľa, stal sa ťahúňom mužstva a ďalšia vstupenka do národného reprezentačného tímu, tak bola len otázkou času.