Komentár Filipa Chudého: Povedzme si pravdu
Slovenskí hokejoví reprezentanti prehrali vo štvrťfinále MS s domácim Fínskom a účinkovanie na turnaji sa pre nich skončilo. Bolo to zaslúžene, pretože sme sa nedokázali zbaviť vlastných chýb.
Komentár Filipa Chudého
Komentár je vyjadrením subjektívneho názoru redaktora
Komentár je vyjadrením subjektívneho názoru redaktora
Vystúpenie našej hokejovej reprezentácie na tohtoročných MS sa dá hodnotiť ako priemerné. Základný cieľ je síce splnený, ale latka nebola postavená ani na svetovom, ani európskom, ba ani slovenskom rekorde, takže jej podlezenie by bolo sklamaním. Postup do štvrťfinále bol logickým cieľom, veď to je méta, ktorú musíme chcieť zdolať vždy. Ale na druhej strane si navzájom neklamme, že sme dosiahli nejaký úspech. Veď šiesty vo svetovom rebríčku skončil celkovo ôsmy...
Za celkové umiestenie si naši hokejisti kritiku nezaslúžia, ale za svoje turnajové chyby už áno. Že ich bolo dosť, tak to vie každý, je len na škodu veci, že si ich značná časť našej reprezentácie nechce(la) pripustiť. Dosť našich reprezentantov sa cítilo dotknutých za to, že doma ich kritizujú, čo dali patrične najavo vtedy, keď s obrovskom dávkou šťastia a pomoci snáď všetkých súperov postúpili do štvrťfinále. Až úsmevne vyznie fakt, že najviac sa ozývali tí, ktorí neboli herne viditeľní predtým a ani potom.
Iba zopár našich si vedelo nasypať popol na hlavu, ale ani raz to nebolo niečo prevratné. Všetko sa nejako zabalilo a nakoniec zabudlo, lenže to bol obrovský omyl! Taký prejav, aký ukázal Branko Radivojevič po poslednom zápase s Fínskom, mal prísť už na začiatku turnaja. Jasné pomenovanie veci, že problém je iba v nás a nikom inom, bolo síce pravdivé, úprimné, ale hlavne neskoré, veď už je po funuse, už nás turnaj pochoval.
Obrovské obranné a taktické chyby sa vyskytovali v každom jednom zápase a nedokázali sme ich odstrániť aj preto, že sa o nich nahlas nehovorilo, nerozoberali sa a hlavne sa o vinníkoch mlčalo. Toto je hlavný dôvod toho, že slovenskí hokejisti na turnaji neprekročili svoj tieň. Žiadne chýbajúce šťastie proti Fínom. Veď domácim sme dali tri šťastné tečované góly a vôbec už do štvrťfinále sme postúpili s veľkou dávkou šťastia.
Nám šťastie nechýbalo, nám chýbalo to, že sme si navzájom klamali do očí už len tým, že sme sa báli o probléme hovoriť. Do budúcna tak máme ďalšie ponaučenie, že si musíme hovoriť pravdu od prvého okamihu, nech by bola akákoľvek.
V diskusií sa vyjadrite, čo poľa vás rozhodlo o našej štvrťfinálovej prehre?