Téma, ktorá rozdeľuje Slovensko na dva tábory. Téma, ktorá nemá jednoznačný záver. Takou je preberanie správnosti angažovania zahraničných hráčov pre potreby slovenskej reprezentácie. Na Slovensku je relatívne novou, keďže v minulosti si slovenskú ligu vyskúšal maximálne „exot“ Fabio Gomes, či dosluhujúci českí matadori. Dnes je ale situácia iná a po našich trávnikoch behajú hráči z Afriky, Južnej Ameriky, Balkánu a mnohých iných futbalovo vyspelých, no ekonomicky menej rozvinutých krajín.

Celý „humbuk“ začal naturalizáciou Karima Guédého, pokračoval Davidom Depetrisom a najnovším prírastkom do krčmových i mediálnych debát je banskobystrický Teixeira, ktorého Ivan Galád povolal na zraz „21ky“.

Ak by sme mali zvážiť pre a proti cudzincov, musíme posudzovať prípad od prípadu, no jedno majú všetky prípady spoločné. Záujem cudzincov o Slovensko, o život v krajine, prípadne jej reprezentáciu, je poctou pre našu malú krajinu. Je to vysvedčením toho, že kredit slovenského futbalu a Slovenska, ako takého, v zahraničí stúpa. Zároveň je to dôkazom toho, že sme sa za 20 rokov niekam posunuli. Kedysi sme chceli byť izolovaným Švajčiarskom Karpát, no dnes aj Švajčiarsko reprezentujú Albánci, Afričania, či ďalší, ktorí v krajine našli svoj domov. Rovnako je to u nás. Ak niekto vymení svoju rodnú zem, vydá sa na neznámu cestu do krajiny, o ktorej počul možno len jedinýkrát v živote, no zapáči sa mu tu natoľko, že sa tu chce usadiť, byť slovenským občanom, malo by mu byť dovolené prejaviť vďaku za prijatie reprezentáciou krajiny navonok. Určite nevieme odhadnúť to, a akými zámermi cudzinec vstupuje na Slovensko, či ho naozaj považuje za novú domovinu alebo je to len odrazový mostík do západnej Európy. Tak, či onak platí predtým povedané. Reprezentovať je česť.

Ďalším aspektom hodnotenia je to, či naozaj daných hráčov potrebujeme. Je nesprávne niekomu udeľovať občianstvo a reprezentačný dres len preto, že sa nám na Slovensku neurodil na danú pozíciu nikto lepší. Podobných špekulácií sme sa dočkali v prípade Karima Guédého pred MS 2010. Predsa len sme príliš hrdý národ, aby sme sa vydali cestou Kataru, ktorý si najmä v atletike „kúpil“ kompletnú reprezentáciu z afrických zdrojov. Opäť pripomeniem slovo reprezentácia ako vyjadrenie demonštrácie toho, čo sa na danom území narodí. Ak sa však vyhneme silenému tlačeniu zahraničných hráčov do reprezentácie len za účelom zaplátania dier našej genetiky, viac nebudeme musieť riešiť to, či oného hráča so zahraničným rodným listom potrebujeme. Bude totiž náš.

Prípad spomínaného Teixeiru je pravým príkladom toho, ako funguje dnešný svet, nielen ten futbalový. Mladý futbalista sa vydá z ďalekej Brazílie do maličkého Slovenska s vidinou lepšieho života. Prijme miestnu kultúru, jazyk, od pubertálneho veku žije na Slovensku. Rodnú Brazíliu nosí v srdci, no je od nej príliš ďaleko, väzby už nie sú také silné. Doma je cudzincom v cudzine je bohužiaľ taktiež cudzincom. Napriek tomu chce reprezentovať, veď o tom sníva každý malý futbalista. Navyše kvalitatívne spĺňa všetky predpoklady. Bolo by správne odoprieť mu túto možnosť len preto, že sa narodil v inej krajine?

Angažovanie cudzincov pre potreby národných reprezentácií je, nielen na Slovensku, citlivou témou. Rovnako preto k nej treba pristupovať veľmi citlivo. Reprezentácia nie je francúzska légia, do ktorej si môžete naverbovať silných žoldnierov. Zároveň to však nie je strážené vojenské územie, do ktorého sa vstup neodporúča. Preto je môj postoj jasný: Cudzinci áno, ale....Aký je ten váš?