Naša Nastenka – zlaté slniečko v slovenskej športovej tme
Slovensko neostane ani na olympiáde v Soči bez medaily. O zlato sa zaslúžila Anastasia Kuzminová, slovenská reprezentantka s ruským rodným listom.
Komentár Jakuba Mihálika
Nepatrím k podporovateľom reprezentačného žoldnierstva. Neuznávam prideľovanie občianstva ľuďom, ktorí si na jeho základe chcú otvoriť dvere do ďalších, atraktívnejších krajín, či vytĺcť viac peňazí. Možno zdieľate podobné pocity. Možno aj preto ste sa v roku 2008 dívali s dávkou skepticizmu na udelenie slovenského občianstva ruskej biatlonistke Anastasii Kuzminovej. Veď predsa na Slovensku má biatlon silnú tradíciu a úspešné športovkyne ako Soňa Mihoková, Martina Jašicová-Schwarzbacherová-Halinárová, Anna Murínová a ďalšie. Prečo potrebujeme zahraničného športovca, keď sme v minulosti zabezpečili rast svetových pretekárok?
Príbej Anastasie Kuzminovej nebol typickým „šlabikárovým“ prípadom žoldnierstva. Anastasia nešpekulovala, či bude mať lepšie podmienky v ruskej reprezentácii, alebo slovenskej, alebo nejakej inej. V Rusku ju po narodení syna Jeliseja vykopli ako použitý tovar, ktorý je neschopný priviesť výsledky tu a teraz. Jej manžel Daniel žil na Slovensku už viac ako desaťročie a po vyhadzove z Ruska prišla mamička Anastasia na Slovensko v pozícii ex-biatlonistky. Až po istom čase v cudzej krajine vzišiel nápad, že by krajinu svojho nového bydliska mohla reprezentovať. To ju odlišuje od prípadov, keď si športovec najprv zvolí, že bude reprezentovať nejakú krajinu a potom zvažuje ponuky. Napriek tomu sa o jej životnom príbehu na Slovensku veľa nevedelo a konzervatívny fanúšik dlho pozeral na novú reprezentantku cez prsty ako na Rusku v „zaplatenej“ kombinéze. U väčšiny fanúšikov si držala tento štatút až do olympiády vo Vancouveri, u niektorých možno dodnes.
Kto však sleduje príbeh tejto športovkyne, musí byť presvedčený o tom, že Nasťa je NAŠA. Možno sa narodila niekde na Sibíri, možno má jej slovenčina výrazný ruský prízvuk, možno stále ľúbi svoj rodný kraj, no videli ste za ostatných x rokov niekoho sa úprimnejšie tešiť zo slovenského reprezentačného dresu? Videli ste niekoho tak oduševnene spievať slovenskú hymnu? Videli ste niekoho, komu viac záleží na tom, aby svojim výkonom potešil slovenských divákov? Videli ste niekoho sa tak snažiť vrátiť to, čo mu slovenský (chudobný) šport poskytol? Málo je takých. Ak vôbec sú. Nasťa priniesla Slovensku včera historicky druhé zlato a postarala sa tak už o 3 z 5 slovenských medailí v histórii zimných olympijskych hier. V slovenskom olympijskom marazme sme tak opäť našli jagavú hviezdu. Usmievavú, skromnú, Pani Športovkyňu. A jej prvé slová po víťazstve smerujú ako vďaka všetkým fanúšikom na Slovensku, hoci ju u nás na prvé miesto tipoval málokto, mňa nevynímajúc.
Málokto si takýto úspech zaslúžil tak, ako práve Anastasia Kuzminová, bez ohľadu, či sa narodila v Ťumeni, alebo Očovej. Na Slovensku sa tešíme zo zlatej medaily a už len absolútne zabednený človek označuje slovenskú reprezentantku za „tú Rusku“. Nepochopím to, pretože túto sympaťáčku nemožno športovo nemilovať, no bohužiaľ, aj takí sa nájdu.
Slovensko dalo Nasti nový športový život, Nasťa dala Slovensku novú športovú nádej. Puto je silné. Aj preto nie je Anastasia Kuzmina ruskou biatlonistkou v slovenských farbách, ale NAŠOU usmievavou Nastenkou z Banskej Bystrice, ktorá je ochotná za slovenské farby položiť svoj športový život. Nasťa je príkladom pre všetkých slovenských športovcov, Nasťa je výborným ľudským vzorom. Ďakujeme, Nastenka, za to, že robíš svojmu novému domovu tak výbornú reklamu.