Pred turnajom sa mnohí fanúšikovia obávali toho, do akej miery zvládnu svoju olympijsku premiéru mladíci, ktorí na podobnom fóre ešte neštartovali. Martin Marinčin si v defenzíve svoju úlohu zastal nad očakávania a v útočnej fáze predviedol viacero drzých a nápaditých myšlienok. Najviac, a možno ako jediní, prekvapili mladíci v útoku. Tomáš Tatar bol v zápase jednoznačne najaktívnejším a najnebezpečnejším hráčom. Nestratil sa ani Tomáš Jurčo, ktorý ako jediný z druhej formácie dokázal niečo vymyslieť smerom dopredu. A Richard Pánik vo štvrtej formácii ďaleko predčil svojich kolegov z vyššie radených formácií. Formácia s Tomášom Surovým, Milanom Bartovičom a Michelom Miklíkom bola bez nápadu a naplno sa prejavoval rozdiel medzi úrovňou KHL a NHL. Prakticky s výnimkou Michela Miklíka sa náš tretí útok k ničomu nedostal. K tomu, aby slovenský útok pracoval efektívnejšie, musíme viac využívať potenciálu, ktorý sa skrýva v mladých, dravých útočníkoch z NHL. Richard Pánik potrebuje viac útočného priestoru, a tak je na mieste posun zo štvrtej formácie vyššie. Práve Pánik a Jurčo svojou kreativitou robia súperom problémy a s elitným a dravým strelcom by mohli svoju hru ešte zefektívniť. Na myseľ sa tlačí posun Pánika do niektorej z prvých troch formácií. Po zranení Marcinka by sa do zápasu mohol dostať Tomáš Záborský, ktorému na minulom šampionáte náramne svedčala spolupráca s Michelom Miklíkom. Takáto nebezpečná formácia by Slovincom mohla narobiť problémy a ukázať, či je schopná čeliť aj ťažším súperom. Na zefektívnenie útočnej sily je ďalej potrebné, aby sa naša prvá formácia nevysilovala bránením elitných formácií súpera. V prípade Slovinska to ešte platiť nemusí, no v prípade ostatných súperov by mohli brániť najnebezpečnejší útok súpera hráči z formácie, ktorej základom je dvojzáprah Branko Radivojevič – Tomáš Kopecký. Jedine, ak bude naša útočná sila rozdelená rovnomerne, môžeme dávať viac gólov ako súper. Je totiž až neskutočne jednoduché eliminovať tím, u ktorého hrozí len prvá formácia.