Slovenská hokejová reprezentácia na olympijskych hrách v Soči neuspela. Len tak podčiarkla to, čo sa hovorí už dlhé roky. Slovenský hokej upadá, uteká mu vlak nielen tých najlepších, ale aj tých krajín, ktoré ešte pred pár rokmi s obdivom hľadeli na 5-miliónové Slovensko, ktoré statočne a vyrovnane čelilo hokejovým mocnostiam.

Komentár Jakuba Mihálika

Možno vás to trápi, možno nie. Mňa rozhodne áno, a preto chcem, aby sme sa konečne na Slovensku rozhýbali, nemávli len opäť rukou, čo je slovenskou špecialitou, a oživili šport, ktorý je na Slovensku číslom jeden. Aspoň sa tak tvári.

Neúspech na olympijskom hokejovom turnaji opäť prisypal soľ do otvorenej rany slovenského hokeja. Ale je len špičkou ľadovca. Musíme si konečne uvedomiť, že treba čo najskôr začať niečo robiť, pretože už nestačíme na najlepších ani na „druhotriednom“ turnaji MS, ani na „prvotriednom“ turnaji, akým sú olympijske hry. Ba čo viac, my máme problém zostaviť onú olympijsku nomináciu, veď v hre o Soči bolo maximálne 30 konkurencieschopných hokejistov, z ktorých cestovalo do Ruska 25. A ani tí neuspeli. Opäť prizvukujem, nie je to útok na hráčov, tí zo dňa na deň nezvýšia rapídne svoju kvalitu, je to útok na systém, ktorý väčší počet, či kvalitu nedokáže vychovať. 

Slovenský hokej prežíva voľný pád. Nejde len o neúspech na olympiáde. Ide o to, že extraliga dožíva, mládežnícke reprezentácie strácajú krok aj so Švajčiarskom a pomaly aj s Nemeckom, pracuje sa nekoncepčne, len, aby sa krátkodobo zakryli chyby, ktoré sa v slovenskom športe za uplynulých 20 rokov narobili. Zlatý padák , ktorý slovenskému hokeju prišiel ako nečakaný darček, kompetentní neotvorili, veď zem je ešte ďaleko. Impulz sa na obrodovú vlnu nezmenil a kardiogram slovenského hokeja začal nápadne pripomínať priamku. Chlácholili sme sa označeniami „hokejová republika“, no nikto v tej republike nič nerobil. Veď načo, „Vitajte v krajine majstrov sveta“. A keď už bol ten náš hokej príliš blízko zeme, strieborný padák nemohol pomôcť, a tak už roky čakáme na to, kedy narazíme na zem. Môžeme len dúfať, že sme na ňu už narazili pri výbuchu na olympiáde a nebude sa rovnať vypadnutiu z A-kategórie, či nekvalifikovaniu sa na olympijske hry o 4 roky, čo nie je tak úplne utópiou, viď záchrana v hodine dvanástej v zápase s Francúzskom na MS 2012.

Poďme sa skutočne čestne, s pokorou, no odhodlane porozprávať, čo s budúcnosťou slovenského hokeja. Vyzývam funkcionárov, trénerov, zákonodarcov, bývalých i súčasných hokejistov, ktorí predsa len vedia najlepšie, aby sa konečne spojili pre šport, pre hokej. Aj v skutočnosti, nielen pri prázdnych sloganoch v reklame, či v rozhovore pre redaktora, ktorý im postýkrát naletel. A bez ohľadu na to, či je komunista, pravicový extrémista alebo hipík.

Nehovorím, že zmena je jednoduchý proces. Výsledky možno neprídu dnes, ani zajtra, no je načase pristúpiť ku krokom, ktoré začnú niečo na Slovensku hýbať. Je načase odprostiť sa od škriepok, ktoré delia slovenský hokej na miniskupinky, v ktorej si každý hrabe pre seba, na druhého zazerá a na systém kašle. Na čele s tým pánom z hradu, ktorý pozná hokej len, keď chce peknú fotku z čestnej lóže so šálom okolo krku.

Neplátajme diery systému, ale zmeňme systém. Nevytvárajme projekty à la Orange 20, ktoré majú zaceliť nedostatok mladých talentov, ale vychovajme tie talenty. Neučme mladíkov len brániť v nejakej extralige, či prvej lige, učme ich všetkému, čo hokej obnáša. Nehanbime sa priznať, že sa chceme učiť od iných, ak na to sami nemáme nápady. Fíni, Švajčiari, ale aj susední Česi by nás stále mali čo naučiť. Nie je to hanba, veď takí Švajčiari sa nehanbili učiť od Kanaďanov a ich mládež raketovo stúpa. Využime odborníkov, ktorí predtým učili Francúzov, Maďarov, Rakúšanov. Ale hlavne, už sa konečne prestaňme hrať na to, že nejaký ubránený úspech na MS raz za 10 rokov, na ktorom sa predstaví len zlomok svetovej elity, je dostačujúci a že lepšie to nejde. 

Nenechajme opäť vyšumieť sklamanie, po ktorom sa opäť stretne hokejová „elita“, zhodnotí neúspech ako úspech, prípadne neúspech zvalí na jednotlivca typu Vujtek a jej predstavitelia budú naďalej na svojich teplých miestečkach robiť ho...hovadsky málo pre slovenský šport. Zobuďme sa konečne a zobuďme slovenský hokej, ktorý momentálne pripomína ponorku kapitána Nema 20 tisíc míľ pod morom, odkiaľ sa hlbšie ísť síce dá, no je tam poriadna tma. Spojme sa pre hokej aj inokedy, ako keď sa vyhrá nejaká „ušmudlaná“ medaila!