Zimná olympiáda v Soči končí. Slovenskí športovci neoslnili, no nie je to ich vina. Teda, aspoň tak tvrdia.

Komentár Jakuba Mihálika

Hotovo. Dobojované. Slovenskí olympionici pomaly balia aspoň svoje slivky (keďže na medaily nestačili) a odchádzajú z horúcich, našich, len nie studených Zimných olympijskych hier v Soči. Odchádzajú poväčšine s dobrým pocitom, hoci slovenským fanúšikom spôsobili nevoľnosť na žalúdku. Dvojnásobnú.

Pravdepodobne každý, kto číta tieto riadky, videl značnú časť olympiády. Každý, kto videl značnú časť olympiády, videl značné trápenie sa slovenských športovcov. Tých, ktorí potešili by vedel zrátať aj Rado Hecl po otrase mozgu. Plus-mínus 90 percent našich športovcov v Soči ale sklamalo. Už posledné miesta, či „pekné“ umiestnenia v štvrtej desiatke z piatich dvíhali žlč u našich priaznivcov. No šprint k záchodovej mise nám spôsobili hlavne reakcie a postoje všetkých zainteresovaných na tieto faily výkony. 

Slovenskí športovci sa okrem svojich predstavení v olympijskych disciplínach značne nudili, a tak hrali hru s názvom: „Vymysli najhlúpejšiu výhovorku“. A na rozdiel od olympijskych športovísk, v tejto hre za mikrofónom excelovali. Nielen za mikrofónom, keďže niektorí si našli medzi prípravou čas aj čítať a reagovať na 500 diskusných príspevkov internetového vydania nemenovaného denníka, na ktorý sme už trochu alergickí. Nie výsledková listina, ale internetová diskusia je to, čo sa počíta.

Pred pár dňami odznel z úst hokejistu, ktorého meno sa nespomína, že by naši tréneri potrebovali mediálny tréning. Ja by som to rozšíril na celú našu športovú obec, pretože nie je možné, aby do sveta vypúšťal niekto také výhovorky, ako „V Spišskej Novej Vsi nemáme také teplo, a tak mi puchli nohy.“ Niektorí zase výborne vyladili formu a 37. miesto si nevedia vysvetliť, veď na tréningoch to išlo super. Musíme byť vďační aj za majstrov sveta tréningu. Tento titul sa skoro rovná olympijskej medaile. 

Veľkosť športovca a jeho ambicióznosť sa spozná aj podľa sebakritiky a zhodnotenia vlastných možností. Mladá generácia, reprezentovaná Adamom Žampom, či Petrou Vlhovou vie sympaticky vyhodnotiť neúspech v podobe frustrácie. Iní, tí výletní, sú spokojní hlavne, že si mohli spraviť „selfies“ v olympijskej dedine. Vôbec nevadí, že vás v štafete biatlonu nenechajú ani dôjsť do cieľa, keďže ste už tak strašne pozadu. Hlavne, že je dobrá nálada.

Problémom poskytnutia mediálneho tréningu športovcom je, že ho nemá kto poskytnúť, keďže aj funkcionárska „elita“ je na tom veľmi biedne. Ten najvyšší, prezident olympijskeho výboru nie je „sklamaný, skôr naopak, Máme niekoľko dobrých výsledkov.“  Niet sa čo čudovať, ak trochu pretiahol oslavu Nastinho zlata, možno ešte stále pri poháriku rozpráva tú svoju rozprávku o ježibabe. Vtedy sú aj 40. miesta peknými výsledkami. Šéfka výpravy pred olympiádou nastaví „reálny“ cieľ v podobe troch - štyroch medailí, a keď získame len jednu, nebojí sa vyhlásiť, že sa až tak nemýlila. Hokejoví šéfovia nehodnotia, s úškľabom podkurujú pod kotlom, ktorý varí trénera, manažéra, či hráčov, ktorí ani na olympiáde neboli. Funkcionárska elita čaká na hodnotenie od jednotlivých športových zväzov, zväzy čakajú hodnotenie od trénerov, tréneri od športovcov, športovci od masérov a maséri od meteorológov. Na vine nie je nikto, chyba sa nespravila, máme medailu a za úspech považujeme výsledok v prvej tretine, polovici, dvoch tretinách, no jednoducho všetko, čo nie je posledné miesto a aj tých máme asi 10. Uspeli sme! Či nie?

Sebaklam je po nedostatočnej organizácii tým najväčším problémom slovenského športu. Pokiaľ si od médií až po športovcov nezačneme hovoriť pravdu, naďalej sa budeme prepadávať nielen od hanby, ale vo výsledkoch aj za oveľa menšie a nešportovejšie krajiny. Sebareflexia nad zlato.