Jednu z najsmutnejších správ za uplynulé desaťročie sa včera dozvedeli fanúšikovia Barcelony. Končí jeden z najoddanejších hráčov v histórii klubu, srdce Blaugrana, obranca Carles Puyol.

Vo futbale to zažívame stále. Hráči prichádzajú a odchádzajú, starnutie ich dobehne skôr ako v iných profesiách. Len málo hráčskych odchodov však rezonuje natoľko, ako ten v prípade Carlesa Puyola, symbol FC Barcelony.

Keď v roku 1999 debutoval vlasatý mladík pod trénerom van Gaalom, barcelonský klub len hľadal cestu späť na výslnie. Pravý obranca, ktorého začali prezývať Tarzan, kvôli jeho obetavosti od prvej do poslednej minúty, si rýchlo získal srdcia Culés a prakticky po 4 rokoch od svojho vstupu do prvého tímu Barcelony, natrvalo získal pozíciu kapitána. Ako kapitán potiahol svoj klub k najúspešnejšej ére v histórii klubu a jednej z najúspešnejších ér, akú kedy nejaký európsky klub zažil. A práve on je symbolom tejto doby. Barcelončania môžu len dúfať, že nie je predznamenateľom jej konca.

Už ako stopér bol nielen herným, ale aj mentálnym pilierom klubu, ktorý vždy vo svojej histórii oplýval hravosťou, no až príliš často doplácal na defenzívu. Puyol nevynikal výškou, technikou, či rýchlosťou, no napriek tomu patril vo svojich najlepších rokoch medzi najlepších stredných obrancov sveta. Zatiaľ, čo sa v klube striedali kúzelníci ako Rivaldo, Ronaldinho, či Messi, Puyol zotrval a bol pre obranu tým, čím spomenutí technici boli pre ofenzívu Blaugrana.

Počas kariéry utrpel 38 ľahších, či ťažších zranení a pri každom jednom z nich mu zo žíl tiekla krv modročervenej farby, takej, akú Barcelončania hrdo nosia na svojich dresoch. Či už sa trápil po zranení, alebo viedol ako kapitán svoj tím na ihrisku, vždy pôsobil ako profesionál, hráč, ktorý ide príkladom. Na ihrisku, i mimo neho. Vo vzťahu so spoluhráčom, či s nezmieriteľným rivalom. 

O tom, že Puyol Barcu miloval svedčí fakt, že sám sa rozhodol opustiť klub, hoci mu končí kontrakt až za dva roky. Jednoducho preto, že cíti, že svojej futbalovej domovine nemôže poskytnúť to najlepšie zo seba. Hoci aj v pokročilom veku svojim príkladným správaním mal čo mladším spoluhráčom ponúknuť. S jeho odchodom odchádza poriadny kus barcelonského klubu. Najlepší obranca, aký kedy v Barcelone hral, najväčší srdciar, skromný pracant, úspešný obľúbenec. Bude ťažké nahradiť takú stratu. Kvôli defenzívnym kvalitám, kvôli oddanosti, kvôli hodnotám, ktoré klub predstavuje a od ktorých sa mierne odkláňa.

Adéu, capità, zbohom!