Je tu ďalší diel našej Športovej lampárne, v ktorej riešime vaše najrozhorčenejšie dopisy, týkajúce sa športovej neprávosti. Dnešný diel sa venuje reprezentačnej disciplinovanosti slovenských športovcov.

Dobrý deň,

patrím k staršej generácii športových fanúšikov a v súčasnosti má trápi, akým smerom sa uberá slovenský šport, preto by som vás chcel poprosiť, či by sa niečo nedalo robiť s problémom, ktorý hneď vysvetlím. Za mojich mladých liet bola reprezentácia vrcholom v kariére športovca. Všetci dreli v kluboch, aby sa dostali do národného výberu. Dnes je tomu naopak. O reprezentáciu mnohokrát športovci ani nezavadia. Iní zase reprezentujú len, keď sa darí. Ostatní zase kšeftujú s reprezentačnou príslušnosťou. Prípady ako fedcupový tím proti Kanade, Lukáš Diviš a jeho prestup do ruskej reprezentácie, ale aj opakované hokejové ospravedlnenky, ktoré decimujú naše hokejové šance, si jednoducho neviem vysvetliť. Keďže vy ste o čosi kompetenentnejší, vysvetlite mi prosím vás, ako je to možné. Nedala by sa napríklad reprezentácia stať povinnou pre športovca, vyrastajúceho v slovenských kluboch, za slovenské peniaze a v slovenských podmienkach? Keď už sami od seba necítia reprezentáciu ako česť, ale ako trest, nepomohli by im v tom nejaké športové zákony? 
Vopred ďakujem za odpoveď.

S pozdravom skôr narodený fanúšik.

Milý fanúšik,

V prvom rade vás chceme pozdraviť a vyjadriť súhlas s vašim rozhorčením. Tiež sme si romanticky mysleli, že reprezentácia je tou najväčšou poctou v kariére športovca, možnosť ukázať nielen seba, ale celú krajinu, ktorá vás v športe vychovala. Bejvávalo. Dnes nie sú všetci takí, ale netreba lámať palicu nad športovcami ako celkom. Sú totiž Športovci a športovci a sú Reprezentanti a reprezentanti.  Je rozdielne vnímanie reprezentovania, keď prebieha vaša individuálna sezóna a vy sa musíte rozhodnúť medzi zabezpečovaním seba a hladkaním bruška vášho nadriadeného zväzu, či slovenského fanúšika; a je iné, keď už vaša sezóna skončila, vy nemáte, okrem dobiehania party života, nič iné na robote. Tých, ktorí spadajú do prvej kategórie a reprezentáciu občas vynechajú, inak sú ale vzornými budovateľmi slávy nášho športu, nemožno nechápať. Iné je to s druhou skupinou, najčastejšie sa ukazujúcou v našom hokeji. Aj tento rok Vladimír Vujtek musí prijímať jednu ospravedlnenku za druhou. Iste, zranenia sú zranenia a hoci sú argumentom pádnym, sú zároveň aj argumentom najjednoduchším. Ale nikto z nás v redakcii nie je atestovaný lekár, preto je všetko ostatné dohadmi.

Odsúdeniahodnou skupinou sú však tí, čo nereprezentujú, pretože....lebo. Pretože mám spor s trénerom, hráčom, masérom, upratovačkou, maskotom. Pretože nemám po sezóne zmluvu a niežeby som sa chcel práve v reprezentácii na medzinárodnom fóre ukázať, ja radšej nebudem riskovať zranenie. Veď môj doterajší klub, ktorý mi dodnes neponúkol zmluvu, je hlúpy a ja zaujmem ostatné tímy tým, že svoj prístup k hokeju dokážem sedením na zadku, či ležaním na pláži. 

Áno, reprezentácia má byť určitou formou splatenia dlhu národnému športu za to, že vás do svetového športového diania vôbec dostal. Lenže na Slovensku od čias našich starých otcov platí, „ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva“ a dlhodobé ignorovanie športovcov zo strany štátu, sa vracia po linke športovec – reprezentácia. Nemožno sa čudovať športovcom, na ktorých štát dlhodobo kašle, že reprezentácii nemajú, čo vracať. Čudovať sa však možno takým, na ktorých sa nezáujem nevzťahuje. Takým, ktorí reprezentáciu vymenia za inú len preto, aby si zaistili pár rubľov navyše, ktoré by aj tak dostali, veď sú svetovými hviezdami. Že sa Divíš? Aj ja. 

Svetovému športu vládne klubizmus a klubové peniaze. V žiadnom prípade to ani my v redakcii športovej lampárne nechceme odsúdiť, veď je len ťažko si predstaviť, že človek, pracujúci na stavbe by sa vzdal fušky a peňazí za ňu a radšej by sa zúčastnil majstrovstiev sveta v stavaní bytoviek v reprezentačných montérkach Slovenska. Aj stavebník, aj športovec musia z niečoho žiť. Ako sme už povedali, je rozdiel reprezentačný ignorant a reprezentačný ignorat. Každý prípad sa musí posudzovať individuálne. Pochváliť, keď sa športovec ide rozdať pre reprezentáciu, ale občas jednoducho musí uprednostniť aj svoje záujmy, napríklad ako Šatan, či v posledných dňoch a týždňoch kritizovaná Cibulková a spol. Ich protipól sa musí skritizovať (Pozdravujeme Lukáša Diviša, Štefana Ružičku, Petra Podhradského & Co.)

Nemôžeme teda reprezentovanie uzákoniť, pretože každý paragraf by musel mať 300 výnimiek. Sú športovci takí a onakí. Navyše, nemôžete niekoho nútiť reprezentovať, keď o to nemá záujem. Športovcov bez motivácie ani nepotrebujeme. Zákonmi sa to riešiť nedá, a ak áno, tak by sme museli uzákoniť také veci ako národná hrdosť, zákaz hlúposti a mamonu. A to , drahý fanúšik, je na Slovensku nemožné.Takto nám neostáva nič iné, ako veriť, že všetci športovci budú jedného dňa dostávať od štátu dostatočnú podporu na to, aby mali motiváciu vrátiť to v podobe reprezentovania a modliť sa, aby im v tom pomohla aj charakterová kapacita.

S pozdravom Športová lampáreň.