Pre niekoho je to „spoluhráč“, bez ktorého si prítomnosť na ihrisku nedokáže predstaviť. Práve jemu je adresovaná značná časť gólových osláv. Je s ním pred, počas i po zápase a dodnes je nanajvýš špekulatívne či svoje „prsty“ nemal aj pri Maradonovom pamätnom góle na MS v roku 1986.

Áno, bola to práve slávna „Božia ruka“, ktorá na zelených futbalových trávnikoch odštartovala nekonečné spojenie futbalu a náboženstva. Dnes je to jav, ktorý v športovom svete hrá v mnohých prípadoch veľmi dôležitú úlohu. Drvivá väčšina športovcov svoje osobné náboženské prežívanie čoraz viac vnáša aj do svojho profesionálneho života. Dôkazom toho sú aj rôzne náboženské rituály a zvyky, ktoré v zápasoch svedomito dodržujú. V tejto oblasti sú známi najmä futbalisti z latinskej Ameriky, kde je náboženstvo veľmi rozšírené.

Mexický útočník v službách anglického Manchestru United Javier „Chicharito“ Hernandez si napríklad pred každým zápasom do ktorého nastúpi, osvojil už tradičnú predzápasovú modlitbu v strede hracieho kruhu. Najlepší hráč sveta Argentínčan Lionel Messi po každom stelenom góle, ktorý zaznamená, nikdy nezabudne ukázať na tohto správneho „spoluhráča“. Za svoju vieru na ihrisku sa nehanbí ani ďalší Juhoameričan, Brazílčan Kaká. Jeho pamätný nápis pod dresom „I belong to Jesus“ určite nie je cudzí žiadnemu priaznivcovi brazílskych selecão, či talianskych rossoneri. Aj práve vďaka takýmto typom hráčom, ktorí sa neostýchajú a svoju vieru bez váhania prezentujú aj pred miliónovým davom fanúšikov, sa náboženské úkony vo futbale stávajú čoraz viac akceptované a prijímané širokou škálou športových priaznivcov.

Odporúčame: 10 najviac nábožensky založených futbalistov

Nebolo to ale tak dávno, čo Medzinárodná futbalová federácia na poslednom svetovom futbalovom šampionáte v Juhoafrickej republike prišla s návrhom, aby sa hráči pokúsili spomínané náboženské prejavy na ihrisku čo najviac minimalizovať. Dôvodom bolo najmä chcenie predísť možným nepríjemnostiam a pobúreniu zo strany futbalových fanúšikov rôznych vierovyznaní. S týmto problémom sa však podľa vlastných slov Mons. ThDr. Ing. Jozefa Jančoviča, PhD. dnešná športová verejnosť už dávno vyrovnala.

„Myslím si, že ľudia už majú dosť rečí o tzv. politickej korektnosti médií o tom, čo veriaci človek má, alebo nemá na verejnosti robiť, aby neurazil iných. Práve takéto gestá a prejavy, ktoré prirodzene patria k životu veriaceho, majú samozrejme aj vonkajšiu dimenziu a môžu tak najmä neveriacich svojim spôsobom dráždiť. No v návale radosti ide práve o to, čo je človeku vnútorne blízke a preto aj vďačnosť Bohu za vydarené počiny sa môžu takouto radosťou prejaviť. Presne tak ako ani spomínanú radosť nemožno skryť, tak ani úprimne žitú vieru nemôžeme odstaviť od vonkajších prejavov,“ uzavrel exkluzívne stanovisko pre portál sport7.sk Mons. ThD. Ing. Jozef Jančovič, Phd., farár Katedrály sv. Martina v Bratislavskej arcidiecéze.

Táto otvorená náboženská propagácia však športovcom neslúži len na svoje osobné uspokojenie, či neuvedomelé upútanie pozornosti, ale aj na dosiahnutie potrbnej tak vonkajšej ako aj vnútornej rovnováhy. Modlitba, meditácia, či hľadanie pomoci vo vyššie sily je tým najlepším liekom na veľké očakávania, zodpovednosť a tlak zo strany fanúšikov, či širokej masy športovej verejnosti, ktorý je na nich kladený.

Šport presne tak ako aj náboženstvo je súčasťou života každého jedného z nás. Či sú to už futbalisti, hráči golfu, či bejzbalu, žiaden z nich sa za svoju vieru neskrýva, práve naopak otvorene ju hlása navonok. Bez ohľadu na to či sú to africké tance, vzývanie Alaha, či symbolické kľačanie so zapätými rukami, modlitba a to akéhokoľvek druhu, je pre nich samozrejmosťou, ba až nutnosťou. Ich viera a náboženské prežívanie je tak jasným dôkazom toho, že hrať znamená hrať nielen telom, ale hlavne dušou.