Minsk 20. mája (TASR) - Aj také veci prináša šport, že jeho veľká postava sa rozlúči na nevýraznom turnaji. Bočnými vplyvmi nezaťažený fanúšik slovenského hokeja si nemohol priať nič iné ako veľký odchod Miroslava Šatana. Ale "tichý zabijak" sa rozlúčil skromne, ako kapitán mladučkého tímu, ktorý na MS v Minsku skončil na 9. mieste.

V análoch však bude 20. máj žiariť jagavo ako dátum rozlúčky najväčšieho reprezentačného borca samostatnej éry slovenského hokeja. V mladučkom veku stál pri návrate do A-kategórie, potom ho ako kapitán doviedol ku kompletnej vzorke medailí na šampionátoch. Pred dvoma rokmi pridal aj druhé striebro ako jediný hráč, ktorý bol pri všetkých štyroch cenných kovoch.

Za rozporuplných okolností sa v januári nedostal do nominácie zimnú olympiádu a v Soči sa tak nedočkal svojho piateho štartu pod rovnakým počtom slávnych kruhov. Táto udalosť neskôr nabrala priam škandalózne rozmery, ale Šatan sa nad všetko povzniesol a prijal ponuku štartu na MS od rovnakých ľudí, s ktorými sa pár týždňov predtým dostal do silne medializovaného sporu. Jeho vystúpenie v Bielorusku akoby symbolizovalo súčasný stav reprezentačného hokeja. Miroslav Šatan v kľúčovom a v negatívne osudovom zápase s Francúzmi (3:5) žiaril, bol pri všetkých strelených góloch, z nich tretí dal. No po sérii chýb mladých spoluhráčov stratil tím v tretej tretine vedenie 3:1 a práve "galský kohút" zakikiríkal Slovákom ich "labutiu pieseň" v Minsku...

Miroslav Šatan sa narodil 22. októbra 1974 v Jacovciach pri Topoľčanoch, kde v miestom HC VTJ aj začal s hokejom. Odtiaľ putoval do Dukly Trenčín, za ktorú stihol odohrať ešte jeden ročník v bývalej federálnej lige a ďalší už v novovzniknutej slovenskej súťaži. V nich nadviazal stále v mladučkom veku na svoju žiarivú sezónu z druhej slovenskej súťaže, kde strieľal góly medzi dospelými ako dorastenec.

Potom už zamieril do zámoria, kde si ho v drafte roku 1993 vybral v 5. kole z celkového 111. miesta Edmonton Oilers. V NHL debutoval v sezóne 1995/96, po dvoch rokoch u "olejárov" odišiel do Buffala, kde strávil ďalších osem sezón a dostal sa s ním do finále play off. Neskôr hral aj za NY Islanders a Pittsburgh Penguins, s ktorým v roku 2009 získal prsteň pre víťaza Stanleyho pohára. Zámorskú kariéru ukončil v nasledujúcom ročníku už v drese Bostonu Bruins.

Obávaný útočník s prezývkou "tichý zabijak" odohral počas 14 sezón v základnej časti NHL celkovo 1050 zápasov, v ktorých strelil 363 gólov a pridal 372 asistencií. V 86 stretnutiach play off pridal ďalších 54 bodov (21+33). V rokoch 2000 a 2003 sa zúčastnil v exhibícii hviezd NHL.

Po návrate na Slovensko pôsobil v drese Slovana Bratislava, s ktorým v roku 2012 získal majstrovský titul, predtým sa mu to podarilo počas profiligovej výluky v roku 2005. Vo svojej premiérovej sezóne v KHL 2012/13 stihol v drese "belasých" odohrať 21 zápasov (7 gólov + 5 asistencií), keď si po zrážke s krajanom Zdenom Chárom z pražského Leva zranil chrbticu a začal uvažovať o konci kariéry. Po vyše ročnej pauze sa opäť vrátil do kádra "belasých" a v uplynulej sezóne odohral v KHL 23 duelov s bilanciou deväť gólov a tri asistencie.

Ešte viac ako na klubovej úrovni však žiaril na tej reprezentačnej. V národnom drese sa predstavil na 14 majstrovstvách sveta, z toho na 12-tich v najvyššej kategórii a aj na štyroch zimných olympiádach (1994, 2002, 2006, 2010 - osobne prítomný v Nagane 1998 sa nedočkal postupu európskej vetvy národného tímu do hlavného turnaja). Je držiteľom všetkých štyroch medailí slovenskej reprezentácie zo svetových šampionátov a tri získal ako kapitán tímu (striebro v roku 2000, zlato v roku 2002 a bronz 2003), pred dvoma rokmi v Helsinkách bol asistentom Zdena Cháru.

V príprave na tohtoročný šampionát v Minsku prekonal rekord legendárneho Jozefa Golonku v počte reprezentačných gólov, keď proti Francúzom zaznamenal 83. a 84. presný zásah. Kariéru nakoniec ukončil na méte 86. Posledný gól strelil práve v spomínanom smutnom zápase v Minsku a napokon sa jeho počet štartov za národný tím v utorok 20. mája zastavil na čísle 186.