Američania pomaly prichádzajú futbalu na chuť. Dokedy bude soccer menším bratom ich footballu? A dokáže si niekedy vydobyť silnú pozíciu medzi zámorskými športmi?

Stĺpček Jakuba Mihálika

Americkí futbalisti včera ukončili svoju púť na majstrovstvách sveta. Škoda, povedia si mnohí. Hrali naozaj sympaticky, napriek tomu, že boli radení do pozície jednoznačného outsidera skupiny smrti. Ale koniec koncov, táto pozícia im vyhovuje, inak by v Hollywoode dochádzali nápady. 

Nebol to však len samotný tím, ktorý na šampionáte zaujal. Americkí fanúšikovia boli najpočetnejšou enklávou fanúšikov mimo Južnej Ameriky, ktorá pricestovala do Brazílie. Jasné, väčšinou cestovali za plážami, lacnou zábavou a brazílskymi devami/chlapcami (podľa preferencií). Ale aj tak. Zábery z USA, marketingové kampane ako táto od Google ...

... instagramové pozdravy ich všadeprítomných vojakov, to všetko svedčalo o tom, že Američanov šampionát zaujíma. Milo ma prekvapilo, ako veľmi v USA futbalu tento rok fandili. O to viac, keď sa ich tímu darilo. One Nation, One Team, a podobné básničky od strýka Sama, ktoré tak radi Yankeeovia “žerú”.

Preto ma zaujala myšlienka toho, či by si v USA mohol futbal (ten náš, nie šišatý) uchytiť silnejšie a hlavne natrvalo, nie na pár týždňov, raz za štyri roky.  

Rozhovormi, rozmýšľaním, vlastnými zážitkami a celkovým dojmom som prišiel k záveru, že asi nie. Američania vyčítajú nášmu futbalu (odteraz už len futbal, soccer mi až príliš pripomína slovo sucker a to teda nie!) nedostatočnú dynamickosť. Radšej majú, keď jedna útočná akcia trvá dve sekundy a dve minúty po nej sa nehrá, ako keď niekto 90 minút v kuse behá. Vyčítajú mu nízku agresivitu. Každý poriadny šport totiž potrebuje vyrazené zuby, zlomené ruky, nohy alebo prinajmenšom nejaký otrasík mozgu. Futbal je hra pre ženy a pre ich mexických záhradníkov.

Veľmi obľúbenou výčitkou je, že sa vo futbale príliš často filmuje a hráči svoju bolesť preháňajú (preto Yankee pozerá wrestling, pretože ten je REAL!). Prekáža im subjektívne rozhodovanie rozhodcov bez použitia techniky (to asi aj mne), preferujú viac, ak zápas skončí 21: 14, ako výsledkom 3:2 a neváhajú na to využiť ocenenie jedného gólu siedmimi bodmi. 

Američan nechce spievať chorály, potrebuje si pokecať s kamošom o rybačke alebo baliť babu na reči o svojom novom aute. Hluční fanúšikovia sú príliš hluční. A D-fense (jediný pokrik, ktorý športová Amerika pozná) sa nedá kričať celý zápas.

Najvážnejším nedostatkom futbalu je však fakt, že má len jednu nudnú pätnásťminútovú prestávku. Inak sa hrá 90 minút v kuse. Žiadne prerušenia hry, žiadnych desať time-outov za zápas, žiadne štvrtiny. To prekáža, ako normálnemu fanúšikovi, ktorý predsa chce mať čas na kúpu aj tretieho hot-dogu, ako aj (a to hlavne) televíznym spoločnostiam, ktoré nemôžu predať toľko reklamy ako v iných amerických športoch a tým pádom nemôžu získať toľko sponzorov. A práve pre množstvo výhrad takýchto a im podobných, soccer v USA nie je takým fenoménom ako v celom svete.

Potenciál futbalu v USA je obrovský. Výrazná latinsko-americká komunita je jeho hlavným ťažiskom. Dokonca ho už aj slušne začali hrať a lepší sa ich domáca súťaž.Ich fanúšikovia mu začínajú prichádzať na chuť, hoci stále nevedia, prečo nemôže hocikto hocikoho a hocikedy vystriedať, ako sa volá hráč v strede poľa (stredopoliar, ty lobogo!), či čo je to ten off-side. Vášeň futbalu, ktorú sledujú u iných národov, ich láka. Zatiaľ je však náš milovaný futbal len jednorázovou záležitosťou počas vyhodenia si z kopýtka mimo basketbalovej,hokejovej, či americko-futbalovej sezóny. Možno tento šampionát napomôže.