Možnosť zúčastniť sa futbalových MS v Mekke futbalu v Brazílii je zážitkom na celý život. Nášmu redaktorovi Jakubovi Mihálikovi sa to pred niekoľkými týždňami podarilo. Po príchode zo šampionátu sme ho vyspovedali v 2. časti exkluzívneho rozhovoru.

MS v Brazílii boli pre domácich skutočnou oslavou futbalu. Je povestná a celosvetovo známa „posadnutosť“ Brazílčanov futbalom, naozaj až tak rapídna? Ako prežívali miestni fanúšikovia zápasy svojho národného tímu?

Brazílčania skutočne žijú futbalom. Nie je to nejaká fráza, prejavuje sa to úplne všade. Našinec je zvyknutý fandiť, no „šialených” fanúšikov je minimum. V Brazílii je bežné, že sa 80-ročná babička oblečie do národného dresu, si dá na seba nejaký bláznivý klobúk v národných farbách a v miestnom bare pozerá, drží palce a súperových fanúšikov počastuje chorálom o tom, ako pôjdu po zápase domov. Futbal je témou rozhovorov neznámych ľudí pri čakaní v rade na poštu, dôvodom hádok rodinných príslušníkov. Pre mnohých ľudí je to jediný únik z reality, jediná vec, ktorej rozumejú (alebo si to aspoň myslia). Emócie domácich pri zápasoch Selecaa mohli diváci vidieť aj cez obrazovky, na mieste to bolo ešte výraznejšie. Emócie doslova striekali na všetkých cudzincov. Rovnako, ako dokázali svoj tím milovať, keď vyhrali, takisto ho nenávideli, keď dostali gól, či prehrali. Futbalové fandenie odráža mentalitu domácich ľudí. A tí sú teda poriadne horkokrvní.

Aká atmosféra vládla počas zápasov priamo v meste, v baroch, či vo fan zóne?

V Riu de Janeiro, ale koniec koncov asi v každom meste, bola atmosféra úžasná. A nevytvárali ju iba domáci. Prím hrali juhoamerické reprezentácie, ktoré mali pochopiteľne v dejisku šampionátu najväčšie zastúpenie. Keď práve nehrali Brazílčania, o náladu sa staralo Čile, Kolumbia, Mexiko, či Argentína. Dlhé hodiny pred zápasom bolo možné počuť v uliciach miest rôzne chorály a prekrikovačky jednotlivých fanúšikov, počas zápasov zase lietali ohňostroje, po zápasoch samozrejme víťazné tímy oslavovali. Čo bolo na brazílskom turnaji pekné, je, že prehry dlho fanúšikov neboleli. Často som videl, ako fanúšikovia víťazného tímu vyjadrovali podporu súperovi, oslavovali s nimi až do rána a dali im zabudnúť na prehru. Jednoducho, ak ste v krajine ako Brazília, nemôžete dlho ostať smutní. Atmosféra okolo futbalových zápasov bola preto famózna, a to či v baroch, na uliciach, ale aj vo fan zónach, kde sa to fanúšikmi rôznych národností hemžilo samozrejme najviac.

Pred šampionátom no najmä počas neho stála na domácom výbere futbalistov obrovská zodpovednosť v zisk samotnej trofeje pre víťaza MS. Nestalo sa! Prvý padol Neymar, po ktorom prišli aj značné neúspechy tímu, následné vypadnutie zo šampionátu a posledným klincom do rakvy bolo odstúpenie trénera Scolariho. Čo bolo podľa teba hlavným problémom tohto celonárodného fiaska?

Semifinále majstrovstiev sveta nie je pri objektívnom hodnotení žiadnym fiaskom. To len samotní Brazílčania si na seba uplietli bič v podobe majstrovských ambícií a zahraničie to od nich prebralo. Samozrejme, domáci môžu hovoriť o fiasku, lebo nesplnili svoj sen, ale zahraničie by malo aj tak vyjadriť domácim rešpekt. O fiasku môžu hovoriť majstri sveta zo Španielska, Talianska, či Anglicka, tí by za brazílske semifinále dali všetko. Fiaskom tak svoje pôsobenie môžu nazývať len domáci. Sami na seba totiž prevzali až prílišný tlak. A to nielen futbalový. Dvadsaťtrojka nominovaných hráčov zrazu neplnila len futbalové úlohy. Museli vykompenzovať obrovské investície v podobe titulu, zachraňovali politickú elitu krajiny, boli nositeľmi národnej cti pred svetom. Hráči cítili obrovskú zodpovednosť čo bolo vidieť vždy pred zápasom, keď emócie boli príliš vysoké. Čo sa týka práve Neymara, ešte žiadny futbalista, podľa môjho názoru, nehral pod tak obrovským tlakom, ako práve zlatý chlapec usporiadateľskej krajiny. Hoci on osobne ho zvládal, zvyšok tímu nie a pripisoval svojej hviezde ešte väčšiu dôležitosť, akú v tíme mala. A to vrátane Scolariho, ktorý systém prispôsobil Neymarovi a keď ten vypadol, zrazu nevedel ako. V onom nešťastnom zápase proti Nemecku silou mocou tlačil do zostavy Bernarda, ktorý jediný sa mohol aspoň približovať Neymarovej hre napriek tomu, že na Nemecko by platilo viac nasadenie o jedného stredného záložníka viac. Tvrdohlavosť v systéme, výbere hráčov i ďalších rozhodnutiach boli hlavnými dôvodmi Scolariho pádu a v podstate celej Brazílie. Brazílčania však v súčasnosti hľadajú svoju tvár, preto je ich problém hlbší ako jeden zbabraný zápas na MS.

V Brazílii si sa však neocitol len v úlohe fanúšika, ale aj samotného diváka. Zápas medzi Kolumbiou a Pobrežím Slonoviny si mal možnosť zhliadnuť naživo. Prezraď nám prečo práve výber takéhoto zápasu?

Samozrejme, cestovanie medzi jednotlivými usporiadateľskými mestami bolo náročné a tak som si na zápas v pozícii návštevníka tribún vybral ten, kam sa dalo relatívne ľahko dopraviť z Ria de Janeira. Brasília disponuje druhým najväčším štadiónom krajiny, ktorý je zároveň aj národným stánkom, a tak sa mi jeho zápasy pozdávali najviac. Najväčším lákadlom bol práve tento súboj, keďže som pred turnajom považoval Kolumbiu za veľkého favorita na prekvapenie a Slonov som tipoval takisto na postup. Nestalo sa, ale napriek tomu tieto dva tímy v papierovo vyrovnanej skupine predvádzali najlepší futbal.

Aká atmosféra vládla pred, počas či po zápase?

Kolumbijčania sa starali o skvelú atmosféru už dva dni pred zápasom a vydržali ďalšie tri dni. Ich žlté dresy ovládli celé mesto, a tak sa celý tento duel zmenil na kolumbijskú fiestu. Práve Kolumbijčania boli v mojich očiach najoddanejšími fanúšikmi na turnaji a obrovsky si užívali historicky najúspešnejšiu účasť svojich na Mundiale. Svoju radosť preniesli na všetkých, ktorí na zápas prišli, a tak sa na konci duelu už tancovalo, spievalo, oslavovalo. Kolumbia aspoň nachvíľu dobyla hlavné mesto Brazílie.

Spomínali sme fanúšikov. Ustrážiť ich tak obrovské množstvo, ktoré do Brazílie prichádzalo takmer z celého sveta, bola pre políciu, či miestnych dobrovoľníkov určite poriadne náročná skúška...

Áno, samozrejme, veľmi náročná, najmä ak sa dlhé roky avizovalo, že do usporiadateľských miest sa počas turnaja nasťahuje obrovské množstvo zločincov. Brazília však zareagovala. Celá krajina bola pod drobnohľadom vojenskej polície i „klasickej” polície. Už v podstate po pridelení organizátorstva sa začalo najmä v mestách ako Rio, či Sao Paulo, s pacifikovaním neslávne známych faviel. Ešte počas mojej prvej návštevy Ria v roku 2011, vtedy pri obrovskom povyku, zadržali na pláži Copacabana za súčinnosti vrtuľníkov a ťažkej techniky, najväčšieho šéfa drogového kartelu v Riu a v podobnom duchu sa viedol boj proti zločinu až do začiatku turnaja. Počas samotného turnaja potom nasadili do akcie najväčšie množstvo ozbrojených jednotiek v histórii šampionátov a skutočne to bolo cítiť. Až na ojedinelé prípady krádeží, nebolo počas turnaja výrazne počuť o nejakých násilnostiach na turistoch.

Ako počas šampionátu pracovali napríklad miestne či zahraničné média a televízie. Všímal si si ako športový redaktor aj túto mediálnu zložku MS? Aká športová televízia mala na MS napríklad svoje najväčšie zastúpenie?

Mediálne pokrytie turnaja bolo obrovské. Úplne najväčší štáb mali prirodzene domáce stanice a najväčšia z nich televízia Globo. Spolu s TV Band mali totálne pokryté celé majstrovstvá sveta. Samozrejmosťou boli televízne štáby pri každej reprezentácii, pri každom hoteli, štadióne a uliciach, odkiaľ prakticky non stop ponúkali reportáže. Svojich reportérov dokonca vyslali do všetkých 31 účastníckych krajín, odkiaľ v živých vstupoch mapovali aktuálne nálady tamojších fanúšikov. Do svojich radov pribrali také veličiny futbalu ako Ronalda, Denílsona, či ďalších, ktorí vnášali do komentovania hráčsku perspektívu. Prakticky neustále na športových programoch odborníci rozoberali domácich i ostatné tímy, rôzne technické vymoženosti ponúkali skutočne detailné analýzy. Zahraničné televízie veľmi rady využívali možnosť vysunutých štúdií, a tak napríklad na Copacabane si svoje stanovisko rozložili austrálske, holandské i domáce televízie a o dianí informovali medzi slniacimi sa ľuďmi. Myslím si, že takýto tesný kontakt s dejiskom výrazne priblížil divákom pri obrazovkách atmosféru priamo v centre diania. Úroveň mediálneho pokrytia zo strany skutočných futbalových krajín mi ukázala, že na Slovensku, ale aj v Českej republike, je športové spravodajstvo ešte len v plienkach, ak vôbec v tých. Máme sa rozhodne čo učiť.

Na aký najnepríjemnejší a na druhej strane najpríjemnejší, najpamätnejší zážitok počas MS budeš spomínať?

Najpríjemnejším boli určite fanúšikovia. Šampionát bol jednou veľkou prehliadkou ľudskej blízkosti. Ľudia z celého sveta sa stretávali, rozprávali sa, často aj bez slov, snažili sa zistiť o sebe čo možno najviac. Jednoducho spojili sa vďaka futbalu. A presne to je tou prvotnou myšlienkou tohto podujatia. Nepríjemné zážitky sa mi našťastie vyhýbali. Bolo samozrejme veľmi nepríjemné vidieť v akej chudobe žili tie najnižšie vrstvy obyvateľstva, no to bolo spôsobené ľútosťou voči nim nie tým, že by nejako prekážali turistom, či spôsobovali nepríjemné zážitky.

Posledná otázka na záver. Rusko a MS 2018. Prezident Putin sa už teraz dušuje, že nadchádzajúci futbalový šampionát, ktorý usporiada nedávny organizátor ZOH, bude s určitosťou ten najväčší a najpamätnejší v histórii celých MS. To isté však tvrdila pred štartom šampionátu aj samotná Brazília. Je podľa tvojho názoru latka, ktorú po MS nastavila dostatočne vysoko na to, aby sa to Rusko podarilo?

Latka je podľa môjho názoru obrovsky vysoko a Rusko bude mať veľké problémy preskočiť ju. Najmä, ak budeme opäť svedkami negatívnej kampane, ako tomu bolo v prípade olympiády v Soči. Už je tak ako folklór, že médiá z takzvaného vyspelého sveta šíria paniku o pripravenosti organizátorov z mimo západoeurópskych krajín. Boli sme toho svedkami v roku 2002 pred štyrmi rokmi v JAR, tento rok a určite toho budeme svedkami aj v prípade Ruska. O organizačnej zábezpeke absolútne nepochybujem. Rusko však nie je tak výrazne futbalovou krajinou ako práve najväčší štát Južnej Ameriky. Ľudia tam neprežívajú futbal toľko, ako práve v Brazílii. Rusko neláka svojimi plážami ako Rio, hoci Soči sa snaží preniknúť do povedomia ako turistické letovisko. S vyrovnaním atmosféry bude mať Rusko teda veľký problém, no aj tak si myslím, že uvidíme skvelý turnaj. Ak majú dva odlišné národy, ako Brazílčania a Rusi, niečo spoločné, tak je to zanietenie pre to, ukázať sa pred svetom. Rusi tak určite spravia všetko čo bude v ich silách, aby usporiadali výnimočný turnaj. Už teraz sa naň teším.