Zápas, aký by sa pokojne mohol stať nočnou morou brankárov, zohrali v januári 2010 hokejisti Minnesoty a Chicaga. Divosi skončili po základnej časti až na 13.mieste Západnej konferencie, Chicago bolo druhé a tento fakt najlepšie odzrkadľuje rozdiel medzi týmito súpermi. Okrem toho v play-off dokráčalo až do finále a v šiestich zápasoch si poradilo s Philadelphiou Flyers. My sa ale zameriame na slávny zápas hraný v Minneapolise. Na severe Ameriky boli domáci odhodlaní jasného favorita potrápiť, čo sa podarilo. Hostia z Chicaga vleteli do boja naozaj zostra a už v 2.minúte otvorili skóre zásluhou Patricka Sharpa. Minnesota dokázala vyrovnať hokejkou Guillauma Latendressa, no do kabín sa šlo už za stavu 1:3. V druhej polovici tretiny boli na listinu strelcov zapísané mená Jonathana Toewsa a Krisa Versteega. Po prestávke pridali Blackhawks ďalšie dva údery. Tie brankár Nicklas Bäckström neustál a bol nahradený Joshom Hardingom. Štvrtý gól hostí dal Troy Brouwer a gólmana Wild definitívne vyhnal z brány Marián Hossa. Po štyridsiatich minútach bolo 1:5 a všetko nasvedčovalo tomu, že je dobojované. Lenže domáci nezložili zbrane a výmena muža v maske sa stala skutočným impulzom. Keď v 47.minúte znížil Kim Johnsson, veľký význam sa tomu nepripisoval. Nadviazal naňho však Mikko Koivu, neskôr Marek Židlický a bolo 4:5. Znervóznené Chicago sa nespamätalo a stratene vyzerajúci zápas skutočne dospel až do predĺženia. Dostal ho tam Guillaume Latendress, jediný dvojgólový strelec. To je pri takom počte zásahov celkom prekvapujúci fakt. Päť minút predĺženia gól neprinieslo a rozhodovali až nájazdy. Ak má tím, ktorý vyrovnal, v nájazdoch psychologickú výhodu, v tomto prípade to platilo dvojnásobne. Zo 16 pokusov skončili gólom iba tri, z toho dva zariadili domáci hokejisti. Obrat z 1:5 na 6:5 bol teda dokonaný.