Striedačkový FAKTOR X
Keď si zaslúžia, trénerov treba aj chváliť, nielen haniť. Po včerajšku treba pochváliť toho nášho. Ernesta Bokroša.
Tréner je šašo! Na Slovensku bolo tak nejak zažívané, že väčšinou za všetko môže tréner. A najmä v reprezentáciách, pretože je ľahšie vymeniť jedného človeka ako celý tím, najmä, ak na maličkom Slovensku pracujeme s obmedzeným počtom športovcov. Až v posledných rokoch začíname aj v našich končinách, nielen trénerov haniť, ale aj chváliť. Zanini, Vujtek, Weiss, či Kozák, tí všetci si zaslúžili pochvalu a aj ju dostali.
Slovenská juniorská hokejová reprezentácia veľa chvály po minulé roky nemohla obdržať. V piatich prípadoch za sebou sme sa na majstrovstvá sveta vybrali s cieľom zachrániť sa. Aj preto včerajší úspech mužstva, ktoré po šiestich rokoch preniklo medzi štyroch najlepších, má o to väčší cveng. A o to väčšia musí byť pochvala pre ďalšieho lodivoda slovenskej reprezentácie, Ernesta Bokroša.
Pred turnajom čelil kritike. Viacerým fanúšikom slovenského hokeja sa nepáčilo, že na turnaj nešiel Maier, že naň nešiel Šiška, že naň nešiel Tomek a ďalší. Bokroš si za svojim stál, napriek haneniu, čím samozrejme riskoval, keďže mu to mohlo pri turnajovom prepadáku zlomiť trénerskú stoličku. Za nomináciu však zodpovedá tréner a ten záverečné resumé skladá sám. Dnes asi len málokto môže namietať pri hodnotení Bokrošovho rozhodnutia.
Málokto môže namietať aj proti tomu, ako onen káder v Kanade koučuje. Všetci, ktorí sledujú slovenské počínanie na šampionáte, vidia, že Slovensko je pravdepodobne najpripravenejším celkom na turnaji. Nemá také výrazné individuality ako Kanada, Švédsko, ale aj náš včerajší súper Česko. Nemá strhujúcu hru, ktorá dvíha zo sedadiel. Má však tímového ducha, čo je samozrejme úlohou trénera, aby ho do kádra vniesol. A najmä, má hlavu a pätu.
To, ako hráme, treba pripísať do kolonky plusov práve nášmu trénerskému tímu. Až na súboj s Kanadou, v ktorom sa naši chlapci, priznajme si to, po ... oné, z atmosféry na štadióne, sme v každom zápase boli takticky krok pred súperom. Náš tím už len vlastnou organizovanosťou privádzal súperov do vývrtky. Každý jeden hráč v rámci svojej päťky vedel, čo má robiť on, i jeho spoluhráč. A čo je dôležité, robil to.
Mal som trochu zmiešaný pocit z vyjadrení nášho tímu pred štvrťfinále. Obával som sa, že až prílišnú dôležitosť prikladajú tomu, že majú český tím prečítaný. Obavy rozplynuli hneď úvodné minúty včerajšieho duelu. Naši mladíci boli o krok vpred. Vedeli, že sa pozornosť súpera bude zameriavať na náš prvý útok. A tak udreli druhým. Vedeli, že súper bude očakávať prehusťovanie stredného pásma a napádanie jedným vysunutým útočníkom. A tak napádali dvoma, už v útočnej tretine a stredné pásmo akoby nechávali súperovi. Pôsobili kompaktne, odhodlane, pôsobili ako tím. Vďaka tímu porazili súpera, ktorý na papieri vyzeral omnoho (!) silnejšie ako oni.
Pred zápasom s českým výberom hráči vyhlasovali, že si na Čechov veria, lebo dôverujú analýze trénerského tímu. Úprimne povedané, neviem, kedy naposledy som v našej reprezentácii videl takú dôveru, doplnenú tým, že hráči naozaj dobodky napĺňali taktické pokyny. Úprimne povedané, neviem, kedy naposledy som videl taký rešpekt voči trénerskej robote. Keď ho majú samotní hráči, musíme ho mať aj my. Preto, rešpekt, pán tréner Bokroš, po včerajšom zápase musím priznať, že X faktorom nášho úspechu, bola vaša práca.