Keď sa povie reprezentant, predstavím si človeka, čo tvrdo drel, aby sa dostal medzi tých najlepších a bol akousi vzorkou schopností národa vyprodukovať vo svojom strede nejaký vzor správania. Predpokladám, že ten vzorec správania si osvojil, nielen v rámci toho, čo ho živí, ale aj v súkromí, veď snáď nikto nezvládne desaťročia žiť dvojakým spôsobom.

Slovo reprezentant vo mne evokuje disciplínu, vo vzťahu k sebe i ostatným. Na fyzickej i mentálnej úrovni, veď tie idú ruka v ruke. Predstavím si pri ňom človeka – športovca, ktorý sám mal v detstve nejaký vzor a dávaním príkladu ostatným, len posúva štafetu ďalej. Predstavím si človeka, ktorý sám profituje z toho, že je vzorom pre ostatných, a to v každom aspekte života.

Moja predstava reprezentanta sa však v poslednom období míňa s realitou. Športovci nepovažujú reprezentáciu za česť pre seba samých, ale seba samých za česť pre reprezentáciu. Neočakávajú, že športu dajú všetko, ale šport dá všetko im. Nepovažujú seba samých za vzory pre davy, ale dav za vzor pre seba. Iste, reprezentácia môže byť vnímaná aj ako priemerná vzorka z davu, no, ak niečo prezentujete, chcete vyzerať, čo možno najlepšie. Pred sebou, pred ostatnými, pred svetom.

Zdá sa mi, akoby naši športovci nedbali na prezentáciu. Ani tú seba-, ani tú re-. Myslia si, že stačí odovzdať výkon na športovisku a koniec. Myslia si, že po ostatnom nikoho nič. Iste, ak ste bežný zamestnanec, naozaj nikoho do vášho popracovného času nič. Ak ste však národný reprezentant, a to, či už v politike, kultúre, onom športe, ale trebárs aj v roznášaní letákov, národ, ak ho to zaujíma, „do toho všetko“. Nie je to jednoduchá pozícia, to rozhodne nie. Nezvládol ju už nejeden človek. Ak si na ňu netrúfate, nechoďte do toho. Nereprezentujte. Ak však reprezentáciu nemáte len na ukázanie samého seba pred svetom a výhru nejakých trofejí, ale jej naozaj niečo chcete dať, musíte svoju pozíciu vzora akceptovať.

Musíte akceptovať, že vás zhodia pod čiernu zem, ak sa náhodou dopustíte alkoholového prešľapu. Musíte akceptovať to, že budete posudzovaný prísnejšie ako bežný pracovník v továrni. Musíte akceptovať, že na vás ľudia budú chcieť vyryžovať peniaze, príbehy, pikošky. Musíte akceptovať, že moralizovať budú aj tí, ktorí by mali byť ticho. Musíte akceptovať, že o tom budú vedieť všetci. A tomu musíte prispôsobiť svoje správanie.

Nie, nehovorím, že správny reprezentant nikdy nejde von s priateľmi. Že sa nikdy nezabáva a len kope loptu do steny, či búcha hokejkou o puk. Že počas dovolenky nemôže robiť to, čo ho uvoľní. Že je vinný, ak sa ocitne na nesprávnom mieste v nesprávny čas. Hovorím o tom, že reprezentant musí robiť tak, aby nemusel neskôr čeliť následkom, a keď im už čelí, musí im čeliť ako chlap. Za uplynulých niekoľko mesiacov naši reprezentanti vraj jazdili pod vplyvom alkoholu, spôsobili nehody, účastnili sa potýčiek, hotelových vylomenín, či im len prizerali. Následne zatĺkali, ignorovali, nadávali, hrali urazených. Byť reprezentantom je povolanie. Ak naňho nemáš všetky predpoklady, nerob ho, nikto ti to nebude vyčítať, lebo jednoduché určite nie je. Ak ho však chceš vykonávať, treba ho brať „se vším všudy“. Určite stojí za to minimálne pocit, že si inšpiroval ďalších a tí sa vďaka tebe niekam posunú. Reprezentuj.