Napriek tomu, že je slovenský hokej často na odpis, vo svojom smrteľnom kŕči vykope vždy nejaký úspech. Pomôžme mu späť na nohy. Hokej na Slovensku má zmysel!

Pri úspechoch, ako ten, ktorý dosiahli počas uplynulých dní slovenskí juniori na hokejovom šampionáte, aj tí, čo inak hýrime slovami, máme problém. Emócie nami lomcujú tak, že chceme vykričať do sveta radosť, zároveň myslieť racionálne a upozorňovať na budúcnosť. Tisícky slov hlavou prúdia tak rýchlo, že nakoniec máte problém dať dokopy jednu vetu, dlhšiu ako : „Paráda!“

S bronzovým úspechom nerátal nikto, hoci aj ja som v kútiku článkov duše veril vo viac ako štvrťfinálovú vopred prehratú bitku. Bronz je vyrovnaným historickým maximom našich a to je teda úspech! Ako mi tak v noci po zvýšenom tepe bronz v krvi nedal spať, narazil som na oficiálnom webe IIHF na článok, oslavujúci slovenský úspech. Zaujala ma v ňom myšlienka autora, ktorý si vypožičal slová Marka Twaina „Správy o mojej smrti sú značne prehnané“, prirovnávajúc ich k osudu slovenského hokeja. Hovorím si, niečo na tom bude, chalan má prehľad.

Slovenský hokej podľa mnohých dožíva. A vždy, keď sa objavia zaručené správy o tom, že zomiera, objaví sa nejaký úspech, ktorým si získa časť rešpektu z čias minulých. Pred troma rokmi bol taktiež na odpis, no vtedy seniorská reprezentácia opäť zvlnila pulzovú krivku  nášho najpopulárnejšieho športu. Prišli neúspechy na majstrovstvách sveta, olympiáde, v bežnom hokejovom roku, v domácej súťaži, jednoducho všade a správy o smrti opäť vychádzali s neľútostnou pravidelnosťou a so železnou istotou. Kôň určený na porážku však opäť začal kopať a vykopal bronz na juniorskom šampionáte.

Nie, nie je to prejav toho, že sa razom opäť postaví na nohy a začne cválať ako Tiumen na Veľkej pardubickej. Je to prejav toho, že chce žiť, chce byť opäť silný, no potrebuje výraznú pomoc všetkých okolo. 

Na Slovensku je to už raz tak, že úspech opije mocipánov. Tí úspech považujú za potvrdenie toho, že všetko robia dobre. Že tí, čo konštruktívne kritizujú, chcú len hokeju ublížiť. Že tí, čo upozorňujú na nedostatky, len závidia. Hokej, napriek terajším úspechom slovenských futbalistov, ešte stále je národným športom u nás. Aj preto, že lemoval začiatky nášho samostatného štátu a bol prvým, ktorému sa podarilo spojiť národ. Označenie „hokejová republika“ teda sedí. V posledných rokoch však len v mysliach fanúšikov, nie v reálnych skutkoch. 

Prial by som si, aby skutky prišli aj po tomto skvelom úspechu nášho hokeja. Doteraz sme boli zvyknutí na to, že niečo sa s hokejom u nás začalo diať, až keď nám, nielen horelo za pätami, ale tie päty rovno zhoreli. Pri úspechoch sme, naopak, všetko prehajdákali. Peniaze, príležitosti, talenty. Snáď cveng bronzu nezakonzervuje opäť náš strnulý hokej do ulitky, v ktorej sa dopredu hýbeme ako slimák. Snáď sa nájde dostatok ľudí na to, aby ich úspech motivoval na ešte tvrdšiu robotu, nie utlmil.

Slovensko miluje hokej. Viac dôkazov už asi nemôžeme dostať. Stačilo sledovať, čo s národom urobila jedna výhra nad Fínskom. Stačilo sledovať, ako pobláznil krajinu jeden nenápadný, trochu zakríknutý chlapec v bráne. Ak už toto masové šialenstvo nie je motiváciou pre sponzorov (lebo všetko je aj tak o peniazoch), mladých chlapcov, ktorí rozmýšľajú, čo s časom medzi hraním playstationu (lebo aj tie talenty treba), politikov a funkcionárov (lebo masy masovo volia), tak už neviem čo. Využime bronzovú podperu na to, aby sa náš, na utratenie odpísany, kôň opäť postavil na nohy. Chce cválať.