Už v ostatných rokoch sme boli svedkami vynikajúcich vyvrcholení Slovenského pohára, ktoré sa svojou dramatickosťou vyrovnali finálovým zápasom tých najprestížnejších súťaží a turnajov. Včera napísali ďalšiu kapitolu Trenčín so Senicou.

Komentár Filipa Chudého

Ak začína byť vo futbale nejaká istota, potom je to fakt, že pri finále Slovenského pohára sa nebudete nudiť. V minulých rokoch sme videli už viac drám, za ktoré by sa nemuselo hanbiť ani finále Ligy majstrov. Aj zápas v Poprade takú ponúkol. Videli sme v ňom rýchly vlastný gól, množstvo spálených gólových príležitostí a nastrelených žrdí, striedanie mužstiev pri ofenzívnej aktivite, odpadávanie hráčov kvôli kŕčom, otočenie výsledku, zázračné vyrovnanie silou vôle, (ne)gól podľa vzoru z finále MS 1966, zaujímavý penaltový rozstrel a mnoho ďalších vecí. Bolo to skvelé finále, ale aj tak nebolo svojou kvalitou, dramatickosťou či zapamätateľnosťou úplným finálovým topom, pretože do histórie záverečných zápasoch Slovenského pohára sa v minulosti zapísali už aj iné konfrontácie, na ktoré sa aj po rokoch spomína a bude stále spomínať, keďže boli jedinečné. No aj to vlastne iba potvrdzuje slová zo začiatku, že finále Slovenského pohára je vždy zaujímavé.

Už pred vyvrcholením tohto ročníka Slovnaft cup-u bolo jasné, že na listinu víťazov pribudne meno nového klubu, hoci ďalšie mesto bolo ešte otázne. Raz sa totiž v Trenčíne z víťazstva už tešili, keď trofej získala v roku 1978 Jednota, lenže za jej nástupcu možno pokladať TTS Trenčín. AS Trenčín bol založený až v roku 1992 a včerajšie finále v Poprade sa dá považovať za doteraz najdôležitejší zápas klubovej histórie. Niečo podobné pociťovali aj v Senici, hoci tá si finále Slovenského pohára už zahrala, keď ho pred tromi rokmi prehrala v predĺžení. Teraz sa síce Záhoráci dostali o malý krôčik ďalej, ale na trofej nedosiahli, keďže penaltové šťastie si vybrali zrejme v semifinále proti Dunajskej Strede.

To Trenčín si svoje šťastie v jarnej časti vyberá vo veľkom, ale tiež treba dodať, že mu ide výrazne naproti. A hoci sa už zdalo, že si naň nechce pod Tatrami sadnúť, nakoniec sa rozhodlo, že si predsa len sadne na trenčiansku stranu váh a odovzdá prvú klubovú trofej do trenčianskych rúk. Za priebeh tohto ročníka Slovnaft cup-u je to zaslúžené, hoci tiež treba dodať, že z hľadiska ostatných sezón súťaže číslo dva, by si to o niečo viac zaslúžili Seničania, ktorí sa dostávali do záverečných kôl stále a nedopustili sa ani žiadneho lapsusu, pri ktorom by predčasne vypadli napríklad s treťoligistom, čo sa Trenčínu stalo v minulej sezóne. No možno aj facka od Serede Trenčínu pomohla, veď tiež kvôli nej vymenili na Sihoti trénera a priestor dali Martinovi Ševelovi. Ten sa tak stal ďalším trénerom v krátkom čase, ktorý síce nemá najvyššiu trénerskú licenciu, ale víťaznú trofej v rukách už áno.

No nielen on, ale tiež ďalší trénerský novic na ligovej scéne, senický Jozef Kostelník, pripravili svoje mužstvá najlepšie ako mohli, aj vďaka tomu sme videli finále, na ktoré si po rokoch radi spomenieme. Takto má totiž vyzerať pravé finále a vyvrcholenie celej súťaže. Ku kvalite finálových zápasov Slovenského pohára prispievajú aj fanúšikovia, ktorí ich pokladajú za niečo výnimočné a preto sa vždy na ne zmobilizujú. Ukázali to aj Trenčania so Seničanmi, pričom bez ich pomoci, by toto finále nikdy nemalo takú kvalitu, akú nakoniec malo. Vďaka za to, že existujú finálové zápasy Slovenského pohára, pretože tie prakticky takmer vždy aspoň o trochu zdvihnú úroveň nášho klubového futbalu, včera sa o tom v Poprade podával ďalší dôkaz.