Taliansky futbal si v súčasnosti dlhodobo nemôže dovoliť držať tie najväčšie futbalové hviezdy sveta, tak, ako tomu bolo napríklad v deväťdesiatych rokoch. Po finančnej stránke nemôže konkurovať, nielen anglickej, či španielskej súťaži, ale stráca aj v porovnaní s nemeckou, či francúzskou súťažou. Napriek tomu má v podobe Juventusu zastúpenie medzi absolútnou európskou smotánkou. Nie, nie je za tým bezhlavé míňanie Juventusu, ktoré by sa vymykalo talianskemu priemeru. Práve naopak. V Turíne evidentne niečo robia dobre, keď za svoje posily neplatia desiatky miliónov eur, a predsa víťazia. Andrea Pirlo, okolo ktorého tréner Conte postavil nový systém Juventusu, prišiel zadarmo. Paul Pogba, za ktorého dnes United, či Real chcú zaplatiť aj sedemdesiat miliónov eur, prišiel pred troma rokmi, paradoxne z Old Traffordu, za zanedbateľný poplatok, ako nechcený hráč. V Juve v ňom videli hviezdu. Podobné to je aj v prípade vychádzajúcej hviezdičky, Kingsleyho Comana, ktorého Turínčania vzali z PSG po tom, čo ho Parížania nechceli. Ľudia, ktorí majú na starosti rozpoznanie hráčskej hodnoty evidentne vedia, čo robia. A to sa Turínčanom vracia stonásobne.
 Hráči chcú v Turíne ostávať, aj napriek tomu, že ich často lákajú bohatšie európske kluby. Už vtedy, keď Juventus preradili do Serie B, mnoho hviezdnych hráčov vtedajšieho kádra v klube ostali. Táto vernosť sa prejavuje v mnohých prípadoch aj v súčasnosti. Vidal odoláva United a nechá si vytetovať znak Juventusu na svoje telo. Pogba trpezlivo čaká na prienik (podobný tomu tohtotýždňovému) medzi svetovú špičku, a podobne.