Nominácia našej futbalovej reprezentácie na kvalifikačný zápas v Litve vyvoláva viacero otáznikov. Musíme len dúfať, že všetky súčiastky v našom stroji vydržia, náhradné totiž nemáme...

Komentár Filipa Chudého

Nominácia Jána Kozáka na júnový zápas v Litve je od utorka známa. Nič šokujúce sa podľa očakávania v nej nestalo, hoci niektoré mená trochu prekvapili, aj keď nie výrazne. Nominovanie každého jedného hráča, ak sa na to pozrieme individuálne, má totiž logiku, lenže ako celok to už tak logické nie je.

Ako problém sa javí to, že je veľká nerovnováha medzi obsadením postov, hoci treba dodať, že to je už dlhodobý problém, hoci v najnovšej nominácii ešte vypuklejší.

Na veľkých turnajoch býva v nomináciách 23 hráčov preto, aby bol minimálne každý post zdvojený, pričom vďaka univerzálnosti niektorých hráčov bývajú aj strojené. Žiaden tréner nenominuje k trom povinným brankárom napr. len 20 ofenzívnych hráčov, je to väčšinou tak, aspoň by malo, že idú dvaja praví obrancovia, štyria stopéri atď. Bohužiaľ, v slovenskom prípade je to inak, ale má to aj logické príčiny, keďže celkovo náš futbal neprodukuje rovnomerne hráčov na všetky posty.

V súčasnej slovenskej 24-člennej nominácii sú štyria brankári, šesť stopérov, šesť centrálnych stredopoliarov, hoci ak prirátame Škriniara a Gyömbéra, ktorí tiež na tých postoch v reprezentácii hrávajú, je ich vlastne až osem, navyše aj traja ofenzívni stredopoliari, no aj tu by sa našli ďalší dvaja, ktorí by teoreticky mohli hrať pod hrotom, hoci tam má Hamšík miesto isté. Lenže tiež je nominovaný len jeden klasický krajný obranca, jeden útočník a iba tri krídla. Samozrejme, niekto môže povedať, že napr. Hubočan, Gyömbér a Sabo sú v národnom tíme krajní obrancovia, Duda akože útočník a Bero teoreticky môže hrať aj krídlo, ale to sú všetko len plátania, ku ktorým sa dlhodobo pristupuje.

Na jednej strane sa to dá chápať, pretože hlavne krajných obrancov a útočníkov máme v ostatných rokoch v rangu aspoň európskeho futbalu ako šafranu, pričom aj krídiel by mohlo byť viac. Za to brankárov, stopérov, centrálnych stredopoliarov máme mnoho, lenže takýto nepomer nemôžeme dlhodobo akceptovať.

Toto je tanec na veľmi tenkom ľade, pričom môžeme byť vlastne šťastní, že nám vychádzajú na ňom aj pekné piruety a stále sme nad hladinou. Lenže dokedy?

Pekarík už nie je najmladší a stále nemáme náhradu ani v dohľade, nehovoriac o klasickom ľavom obrancovi. Weiss a Mak, dvaja z troch nominovaných krídelníkov, sú aktuálne dlhšie bez zápasovej praxe. Dlhodobo bez hernej praxe je aj Duda, ktorý má byť v Litve alternatívou na hrot útoku, kde máme teraz len Ďuriša...

Je síce pravdou, že ide len o jeden zápas, preto ak sa nič nepredvídané nestane, zostava sa zložiť dá, lenže Murphyho zákony vedia byť sviňa. Teraz si predstavte, že by sa zranil v pomerne dlhej príprave na Litvu jediný útočník Ďuriš a povedzme jedno krídlo. Pritom výpadok dvoch hráčov z kádra je pomerne bežný jav. Čo by sme potom robili? Postavíme nejakého nominovaného stopéra alebo centrálneho stredopoliara, ktorí za normálnych okolností by v Litve aj tak nehrali, na uvoľnené miesta? Nebolo by náhodou lepšie mať v zálohe radšej ešte o útočníka a krídlo navyše? Nehovoriac o tom, že tréner má v tejto nominácii minimálne možnosti na zmeny smerom do ofenzívy, ak by tie boli potrebné.

V Litve potrebujeme vyhrať, aby sme sa nedostali na jeseň do ťažkej situácie. O výhru by sa mala postarať naša ofenzíva, no všetko to bude stáť na tom, aby traja hráči bez hernej praxe, hoc sú to výborní futbalisti, mali vo Vilniuse dobrý deň a navyše boli aj zdraví. Veľmi tenký ľad, pričom niet poruke záchranné koleso, rozumej plán B, ak by Murphyho zákony začali úradovať...