Slovenský fanúšik, hlavne ten neznalý pomerov, sa po minuloročnom úspechu mužov a dvoch úvodných zápasoch tohtoročného šampionátu juniorov, domnieval, že Slovensko môže v kategórii juniorov útočiť na medailu, no po následných dvoch nevydarených zápasoch s Nemeckom a USA, láme nad našim tímom palicu.

Emócie po prehre s USA (9:3) pomaly chladnú a tak si môžeme zanalyzovať naše pôsobenie v základnej skupine hokejových majstrovstiev sveta v kategórii do 20 rokov, ktoré napriek tomu, že chlapci nedokázali postúpiť do vyraďovacích bojov, priniesli pre hokej niekoľko pozitívnych bodov.

V prvom rade si treba uvedomiť rozloženie síl v juniorskom hokeji na medzinárodnej úrovni. Pri pohľade na mládežnícke základne, ktorými disponujú nielen veľmoci ako Kanada, USA, Rusko, Fínsko, Švédsko, či Česká republika, ale väčšiu mládežnícku základňu má už aj Švajčiarsko, či Nemecko, si musíme uvedomiť, že v mládežníckom hokeji, kde sa reprezentácie tvoria z hokejistov v rámci jedného - dvoch rokov narodenia, nie sme zďaleka schopní zaradiť sa medzi špičku. K tej patria len štyri tímy, na rozdiel od šestky-sedmičky, ktorá sa spomína v seniorskom hokeji. Na Kanadu, USA, Rusko a Švédsko, sa v mládežníckom hokeji nechytá nie len Slovensko, ale aj také silné krajiny ako Česko, či Fínsko. Preto je ťažké držať krok na mládežníckej úrovni s tímami, ktoré môžu zostaviť aj niekoľko mládežníckych výberov, z nich vyberať, s nimi následne pracovať. V našich podmienkach sme, ak to poriadne preženieme, radi, že hlavne v mladších kategóriách môžeme vôbec zostaviť tím zložený z chlapcov narodených v jednom ročníku. A z toho potom vyplýva všetko okolo.

V súčasnosti nevyhnutný projekt hokejového mužstva HK Orange 20, je vo svete bežným javom a je len minimom, čo môže hokejová krajina v práci s mládežou urobiť. Len v porovnaní s USA, ktorým sme v ostatnom zápase podľahli, vidíme rozdiel. Napriek tomu, že Američania oplývajú omnoho väčšou kvalitou a pozornosťou voči mládežníckemu hokeju, či je to už na úrovni stredných škôl, či vysokých škôl alebo kvalitných juniorských zámorských súťaží, ani to Američanom nestačilo. Cítili, že mládeži sa musia venovať viac, čoho výsledkom bol projekt USA hokejový rozvojový program národného tímu, v ktorom sa sústredia dva výbery, do 17 a do 18 rokov, a na báze reprezentačného tímu, sa pod vedením špecialistov (nie hocijakých „pozbierancov“, ktorí mládežnícky hokej robia, lebo im nič iné neostáva) pripravujú počas celej sezóny spolu. Možno inšpirácia na zamyslenie sa pre rozšírenie projektu „dvadsiatky“ na nižšie kategórie, na kategórie, v ktorých sa formuje hlavný hokejový profil začínajúcich hokejových profesionálov. V našich podmienkach, v ktorých je omnoho jednoduchšie identifikovať úzky okruh talentov, ktorým sa oplatí venovať pozornosť, je nevyhnutnosťou, aby sa tieto talenty sústredili pod dozor toho najkvalitnejšieho, čo slovenský hokej ponúka. To je však hudba budúcnosti a pravdepodobne väčšej ochoty štátu poskytnúť väčší objem financií. Nie však na to som chcel zamerať pozornosť.

Tým podstatným momentom pôsobenia nášho výberu na týchto majstrovstvách sveta juniorov, je niečo iné. Tým prvým je fakt, že napriek spomínanej „super-úzkej“ hráčskej základni v mládežníckych kategóriách a neskorému začiatku práce s tými najtalentovanejšími, sme schopní nájsť 20-30 mladíkov, ktorí sú schopní súperiť s tými najlepšími, ak dodržiavajú to, čo sa počas spoločnej prípravy naučili.  Áno, je pravda, že Kanada, či Rusko by reprezentačných tímov mohli zostaviť hneď niekoľko, my sme radi za ten jeden, no ten je schopný držať krok s medzinárodnou špičkou, čo je určite pozitívnym javom. Ďalším momentom je to, že v rámci spomenutej dvadsiatky chlapcov, sme schopní nájsť každoročne 6-7 hráčov, ktorí majú všetky predpoklady na to, aby doplnili na seniorskej úrovni slovenskú reprezentáciu. My nepotrebujeme (respektíve nemôžeme) mať tím dvadsiatich hráčov, ktorí sú schopní preraziť v NHL, či na reprezentačnej scéne, z hľadiska tvorby reprezentácie je týchto 6-7 hráčov dostatok na to, aby sa rok, čo rok doplňoval výber pre seniorskú reprezentáciu. Daňo, Mikuš, Réway, Mráz, Čerešňák, Luža, či Nagy, dokázali, že s nimi môžeme do reprezentačného dresu počítať. To je najdôležitejším faktom, ktorý sme sa v rámci pôsobenia našich v základnej skupine dozvedeli.

Je priam neuveriteľné, že so základňou, akou disponujeme a s finančným zázemím, či celkovou infraštruktúrou, ktorá hokej obklopuje, vieme naďalej produkovať rok, čo rok talenty, ktorých síce nie je veľa, nie sú tak výrazné ako možno protežovaní hokejoví reprezentanti Kanady, Ruska, či USA, no pre šéfkuchárov slovenskej seniorskej reprezentácie sú tou potrebnou soľou na priebežné dochucovanie finálneho produktu.

My nie sme favoriti mládežníckeho hokeja, neboli sme nimi ani v tejto skupine smrti, v ktorej sme sa bohužiaľ stretli práve s troma celkami, ktoré disponujú (popri Švédsku) najlepšou prácou s mládežou. Preto nech slovenský fanúšik nehromží na nepostup do štvrťfinále, naopak, nech oslavuje hrdinstvo, ktoré predviedli naši chlapci v súbojoch proti Rusom a Kanade, napriek tomu, že museli vyjsť z tak úbohých podmienok.

Nechcem vyvolať dojem, že je v slovenskom hokeji všetko v poriadku, pokiaľ sa stále rodia nové talenty. To určite nie. Na Slovensku sa s mládežou nepracuje dostatočne, ba až mizerne, pričom projekt hokejovej dvadsiatky je len plátanie obrovskej diery, aj to na poslednú chvíľu. Bodaj by sa to zmenilo. No nosnou myšlienkou je to, že napriek tomu, že v súčasných podmienkach nie sme v kategórii juniorov schopní ako celok hrať vyrovnanú partiu, či porážať tímy, ktoré disponujú s desaťnásobne väčšou hráčskou základňou, nie je tento na prvý pohľad neúspech tým hlavným, čo má slovenský fanúšik sledovať, treba nájsť pozitíva v tom, že aj táto maličká základňa vie nájsť veľké talenty, vie nájsť urputných bojovníkov, vie nájsť tímový duch a reprezentačnú hrdosť, ktorú toľko do budúcnosti potrebujeme.