My na Slovensku máme jednu zvláštnu vlastnosť. Museli by ste sa vo svete veľmi dlho obracať, aby ste našli podobnú krajinu. Vždy, keď sa nám niečo začne dariť, robíme všetko pre to, aby sme si to pokazili. Nie, nie je to úmyselne. Aspoň dúfam, inak by sme boli asi najhlúpejší štát na zemeguli. Ale asi máme len prirodzený talent. Pomery v športe sú len prejavom pomerov v spoločnosti, a tak ani tento spoločenský fenomén nie je výnimkou.

 

Potvrdení tejto hypotézy by sme našli mnoho. Za všetky spomeniem začatie budovania futbalovej reprezentácie, ktorá to dotiahla až do osemfinále MS. Do roka však boli fuč aj peniaze, aj výsledky, aj celý koncept. Artmedia Petržalka, čiastočne MŠK Žilina, a tak ďalej. Nechcem si kaziť nedeľnú náladu, preto rozmýšľať nad ďalšími príkladmi nejdem.

 

Pokazilo mi ju už aj tak zistenie, že slovenská najvyššia futbalová súťaž si robí z diváka dobrý deň. Ešte prebieha len druhý mesiac novej sezóny a už sme v rámci nej boli svedkami 3 hrubých prešľapov. Pritom začiatok bol úchvatný. Veľký počet gólov v prvých kolách, atraktívny ofenzívny futbal, nárast počtu divákov. Tešili sme sa, že nemusíme slepo vzhliadať k zahraničným ligám, veď doma máme kvalitu. Možno sa začalo konečne dariť. A potom to prišlo. Sebadeštrukčné správanie na slovenský štýl. Incident zo zápasu Slovana s Ružomberkom, kde takmer ľudia prišli o život. Korupčná kauza, do ktorej je určite namočených viac ľudí ako špička ľadovca v podobe Hodúra, Ráka a spol. A do tretice všetko dobré: včerajšie divadlo Soumaha v zápase proti Trnave. 

 

Nie, nie je to naschvál. Nikto nemôže za to, že sa medzi divákmi nájde psychopat, ktorý si „vyfúkal“ z hlavy rozum už v mladom veku. Takisto nikto nenaviedol hráčov najvyššej úrovne, aby sa zaplietli s nejakými ázijskými akožemafiánmi. A už vôbec nikto nemôže za to, že dvadsaťdvaročný Soumah opakovane dokazuje, že jednoducho má nejaké psychické problémy, ktoré treba čím skôr riešiť. Nemôžeme to pripísať celku v podobe funkcionárov, trénerov a hráčov, to by bolo pre tých pár zanietencov kruté. Ale ako k tomu príde divák? Celé roky počúva, že liga, ktorú sleduje, a v ktorej „nedajboh“ má aj potešenie, je „Srandaliga“. Tento terminus technicus sa už natoľko vžil, že už len čakám, kedy vymení oficiálny názov Corgoň liga. Ako k tomu príde, keď sa  opäť nádejal, že sa niečo vo futbale hýbe k lepšiemu a v priebehu 2 mesiacov sleduje agresiu, korupciu a šialenstvo? A ako k tomu prídu tí, ktorí pre futbal robia vo dne, v noci, či tí, ktorí doňho tlačia peniaze, lebo je to ich vášeň? A čo hráči, ktorí na ihrisku idú vypľuť dušu a nejakí zoskratovaní jedinci ich snaženie Š(ou)mahom ruky znegujú? Tí prví prestanú na zápasy chodiť, prestanú ich sledovať, tí druhí po chvíľke rezignujú.

 

Nečudujem sa, hoci by som si prial, aby sa domáci futbal tešil väčšej pozornosti. No, ak mladý, začínajúci futbalista porovná pomery u nás, s pomermi vo vyspelých ligách, v ktorých sa maximálne nejaký tréner poháda cez médiá s iným trénerom, dostane naozaj lepší príklad za hranicami a ešte sa aj zasmeje. Naša liga nechtiac robí všetko pre to, aby pokazila najlepší štart sezóny za ostatné roky. Robí všetko pre to, aby sa ešte posunulo označenie „Srandaliga“ na niečo horšie, lebo toto už ani vtipné nie je. Neviem si vysvetliť, prečo. Ale sebadeštrukčného talentu má na to dosť.