Po zverejnení nominácie Vladimíra Vujtka na hokejový turnaj v olympijskom Soči som nechal jej zhodnoteniu čas na uležanie a vybitiu sa všetkých búrok v hokejovej verejnosti. Emócie pomaly opadajú, tak je čas na to najpodstatnejšie.

Na začiatku treba povedať, že hoci som osobne nečakal nevôľu fanúšikov podobných rozmerov, na Slovensku to už tak chodí. Dnes je terčom kritiky Miroslav Šatan, pred 4 rokmi sme tú istú spŕšku nepríjemných slov sledovali v prípade Žigmunda Pálffyho. V čom obidve legendy slovenského hokeja spravili chybu, keď z milovaných hrdinov prešli do pozície kritizovaných babrákov? Prišli hrať na Slovensko. Hráči, ktorí žiarili v najlepšej hokejovej súťaži sa chceli odvďačiť za podarenú kariéru potešením slovenského fanúšika, no nemali to robiť. Slovenský hokejový klubizmus núti fanúšikov nenávidieť súperovho hráča, nech má za sebou akúkoľvek kariéru. Doplatil na to v minulosti Pálffy, ktorý na slovenských štadiónoch musel počúvať invektívy voči svojej osobe, dopláca na to Šatan v súčasnosti.

To je jediné vysvetlenie pre situáciu, keď najväčšia legenda nášho hokeja je médiami, či fanúšikmi už týždeň zosmiešňovaná a kritizovaná. Šatan nemá klub, Šatan do Soči nepatrí, je tam za zásluhy. Zásluhy? Samozrejme, že je v nominácii za zásluhy. Ako inak sa dá akákoľvek nominácia zostaviť? Hráč si vybuduje určité renomé a z neho potom čerpá. Predpokladá sa totiž uňho, že svoje minulé výkony zopakuje aj pri najbližšej príležitosti. A Miro Šatan rovnakú úroveň v reprezentačných zápasoch opakuje už dvadsať rokov. Ešte raz a pomaly: DVADSAŤ ROKOV! Určite, vek sa nedá zastaviť, no príklady ako Selänne, či Jágr dokazujú, že hokej sa dá hrať aj vo vyššom veku. Samotný Miro ešte pred rokom doviedol slovenskú reprezentáciu k striebru z MS ako asistent kapitána Cháru.

A propos, Chára. To, čo by nás malo zaujímať je, či si dvaja naši velikáni dokážu z očí do očí vysvetliť incident z minulej sezóny, ktorý všetci dobre poznáte, aby ťahali Slovensko za jediným cieľom. Predmetom diskusie nemá byť to, či tam obaja vôbec patria. Šatan je lídrom nášho hokeja a stál pri všetkých úspechoch reprezentácie. Od ZOH v Lillehammeri 1994 až po tohtoročné štvrťfinále proti Fínsku v rámci MS 2013. Je najlepším strelcom našej histórie a sami dobre vieme, že práve gólová produkcia je tŕňom v päte našich ambícií. Že momentálne nemá klub? Do olympiády ostáva niekoľko mesiacov a súťaže sa ešte len rozbiehajú.

Môžeme pochybovať, či sa stihne dostať do formy, ktorá dosahuje medzinárodnú úroveň. Môžeme pochybovať aj o oprávnenosti jeho nominácie. Ale! Ak predostrieme problém, musí mať riešenie. Komu teda „prestarnutý“ Šatan zobral miesto a kto mal byť povolaný namiesto neho? Na Slovensku máme s prižmúrením očí možno 40-50 hráčov, ktorí dosahujú medzinárodných kvalít a všetci boli povolaní. Mimo súpisky neostal žiaden mladý, dravý hráč, ani líder, ktorý by zatienil aj Šatana. Komu to teda zaberá Šatan miesto?

Miroslav Šatan sa pre slovenskú hokejovú reprezentáciu obetoval dosť. Opakovane. V čase, keď bojuje s návratom na ľadovú plochu chce od národného výberu naspäť aspoň jednu vec, dôveru, že sa dokáže dostať na úroveň výkonnosti, v ktorej by bol platným pre tím. Či už v podobe najlepšieho strelca, alebo len v pozícii lídra kabíny, guruho nášho tímu. Dôvera však z verejnosti neprichádza. Naopak, vlna kritiky a výsmechu nadobudla za týždeň pomerne veľké rozmery. Šatan už niekoľkokrát v minulosti ukázal, že rúca predpovede a dokáže žiariť, aj keď to nikto nečaká. Ja osobne by som proti nemu nikdy nevsadil, veď prezývku Tichý zabijak nedostal preto, že bol úplne čitateľný. Nájdu sa však aj takí, čo mu prajú zlyhanie, aby sa potom mohli v internetových diskusiách vystatovať tým, že „ja som vravel, že Šatan zlyhá“. Hráč kalibru Miroslava Šatana si to podľa mňa nezaslúži, ale každý fanúšik má právo na svoj názor.