Len včera sa zo Spojených arabských emirátov vrátili slovenskí futbaloví reprezentanti do 17 rokov. Na horúcom Arabskom polostrove, pri historicky prvej účasti tejto vekovej kategórie na svetovom šampionáte, nesklamali. Hoci majstrovstvá sveta zažili možno naposledy, ešte sú len na začiatku ich futbalovej cesty. Zvládnu ju?

Komentár Jakuba Mihálika

Na Slovensku máme jednu zvláštnu vlastnosť.  Neúspech preceňujeme, úspech naopak podceňujeme. A tak už od momentu, kedy naši mládežnícki reprezentanti postúpili na majstrovstvá sveta do 17 rokov, bolo počuť hlasy, ktoré hovorili o tom, že sme sa tam dostali náhodou, len vďaka domácemu európskemu šampionátu a podobne. Iste, domáce prostredie bolo hlavným činiteľom, ale ráta sa výsledok a ten znamenal kupovanie leteniek do Emirátov.

Na šampionáte už naši za chrbtom domáce prostredie nemali, a tak sa dá reálne hodnotiť, na čo táto naša generácia futbalistov má, či nemá. Ich prvý súper z Brazílie je o triedu vyššie, nemusíme si to zakrývať a vedeli sme to už skôr ako po poltucte gólov. Päťmiliónová krajina sa s 200-miliónovou Mekkou futbalu nedá porovnávať ani, čo do základne, ani čo do práce s onou základňou. Rešpekt bolo cítiť už pred úvodným hvizdom a vinul sa celým priebehom zápasu. Ďalší latinskoamerický zástupca však už lepší nebol. Nebyť ešte stále prílišného rešpektu z fóra, na ktorom sa naši predstavili, Honduras by dostal trojku a šiel nalomený čeliť Brazílii. Nestalo sa, ale aj taký je futbal. Proti domácim si však naši chlapci dokázali, že majú na to vyhrávať a nebyť nešťastného vylúčenia, domáci by určite prehrali vyšším rozdielom ako dvojgólovým.

Do tretice juhoamerický súper nás čakal aj v osemfinále. Chlapci z tejto časti sveta pravidelne dominujú tejto mládežníckej kategórii, o čom svedčí nielen 5 z 8 zástupcov v tohtoročnom štvrťfinále, pri len jedinom Európanovi a dvoch afrických výberoch, ale aj minulí víťazi z predchádzajúcich šampionátov. Ich hlavnou silou je sebadôvera a tú nám Uruguajčania ukázali v osemfinálovom zápase v plnej paráde.

Nebudeme haniť brankára Junusa. Kategória sedemnásťročných je práve o takýchto chybách a senický brankár nie je ani prvý ani posledný, ktorému sa stali takéto lapsusy. Dôležitejšie je to, že naši futbaloví reprezentanti ukázali silu a v druhom polčase boli jasne lepší ako Uruguaj.

Osemfinále ostalo aj do tretice maximom pre našich zástupcov na svetovom šampionáte. Pre mnohých je to vrchol kariéry, no všetci do jedného sú len na začiatku svojej futbalovej cesty. Hoci najbližšie týždne, či mesiace budú medzi rovesníkmi „majstrami sveta“ (čo je mimochodom ďalšia slovenská vlastnosť), tá dôležitá časť ešte pre mladých chlapcov len začína. Musia zvládnuť svoj úspech, musia pochopiť, že šampionát bol pre nich odrazovým mostíkom, nie doskočiskom, musia sa z nich stať futbalisti, nie partia talentovaných chlapcov. A že toho talentu je dosť!

Vestenický prelomil prekliatie našich útočníkov, ktorí sa trápia naprieč všetkými vekovými kategóriami, Špalek aj proti o rok starším chlapcom ukázal nebojácnosť, Haraslín sa technikou vyrovnal aj hravým Juhoameričanom, Hromada bol prirodzeným lídrom. Vyslovene nesklamal nikto, hoci kiksy sa vyskytli v každom zápase.

Naši chlapci nám na MS do 17 rokov rozhodne hanbu neurobili. Potešili jednotlivci, potešila dobrá partia, ktorá sa utužovala viac ako 2 roky. Priniesli domov tretie osemfinále v našej samostatnej histórii a po návrate zožali oprávnené pochvaly. Minulosť šampionátov však ukázala, že len niektorí z úspešných účastníkov sa skutočne presadia vo veľkom futbale. Držíme palce, aby neveľký rad tých úspešných rozšírili aj naši sedemnástkári. Čaká ich však náročná cesta...