Pokračovať budeme rozborom najväčšieho barcelonského konkurenta, ale o desaťročie skôr. Hviezdny tím Vicenteho del Bosqueho z prelomu tisícročí netreba obzvlášť predstavovať. Od brankára Casillasa, cez obrancov Hierra a Carlosa, záložníkov Figa a Zidana až po útok s Raúlom a Ronaldom bolo nemožné nájsť slabšie miesto. V roku 2003 sa Barcelone nepodarilo stabilne sa držať na špičke. Dôsledkom toho je suverénne postavenie Realu Madrid, hoci len s 90 bodmi zo 42 zápasov. To nie je úplný obrázok dominancie, ale náskok pred druhým hovorí o niečom inom. Sezóna 2002/03 mala celkom napínavé vyvrcholenie a v jej závere si madridský klub vybojoval a udržal prvú priečku. Január a február priniesli relatívne nestabilné výkony a popri jasnom víťazstve nad silnou Valenciou 4:1 prišli remízy s Bilbaom a Espanyolom, ktoré sa medzi špičku neradili. Real zvládol zápasy s konkurentmi o čelo, ale body rozdával v dolnej polovici tabuľky a práve preto si nebol schopný vypracovať výraznejší náskok. V 32. a 33. kole nepochopiteľne stratil body s Mallorcou a Huelvou, čím padol až na tretie miesto. Definitívne odpadnutie z boja o majstrovskú trofej z toho však nebolo. V ostávajúcich piatich dueloch sa Biely balet spamätal a nakoniec finišoval s dvojbodovým náskokom pred Realom Sociedad. Dobre rozohral aj Champions League. Cez Manchester United sa dostal do semifinále s Juventusom, ale výsledky 2:1 a 1:3 jeho sen o medzinárodnej trofeji ukončili. V porovnaní so súčasným Realom Madrid šlo o veľmi nepresvedčivo získaný majstrovský titul a v ďalšom ročníku ho už kráľovský klub zďaleka neobhájil. Reálne o ňom mohol snívať do 32. kola, ale následne natiahol sériu šiestich prehier v siedmich zápasoch. My sa zameriame na prvú polovicu sezóny, teda súčasť roka 2003. Tam si Real počínal relatívne dobre. Body stratil päťkrát, z toho trikrát po prehre. Poradil si so všetkými tromi konkurentmi v boji o majstrovský titul, teda Barcelonou, Valenciou aj Deportivom.