Brankárov v našom rebríčku bude reprezentovať Andrew Raycroft, hoci aj na tomto poste boli viacerí muži s jednou jagavou sezónou a niekoľkými podpriemernými. Dvere do sveta NHL sa mu otvorili v roku 1998. Pri výbere nováčikov prišla Raycroftova chvíľa až v piatom kole a bol 14. vybraným brankárom. Aj to prispelo k jeho dlhoročnému čakaniu na poriadnu zápasovú prax. Boston Bruins ho dlho držal v pozadí, no ročník 2003/04 Kanaďanovi vyšiel parádne. Nastúpil na 57 zápasov, z ktorých Medvede 29 vyhrali v riadnom hracom čase. S úspešnosťou 92,6% patril medzi päticu najlepších gólmanov v súťaži a pozoruhodný je aj jeho priemer 2,05 inkasovaného gólu na zápas. Aj vďaka nemu Bostončania šli do play-off z prvého miesta divízie. Raycroftova úspešnosť neklesla pod 92 percent ani vo vyraďovacích bojoch, no napriek tomu mali len sedemzápasové trvanie a Bruins podľahli Montrealu 3:4 na zápasy. Skúsenému Félixovi Potvinovi bolo naznačené, že sa môže spokojne pobrať do dôchodku, no NHL prerušila výluková sezóna. Tá narobila veľké zmeny vo forme hráčov. Mnohí sa po roku voľna naštartovali, iní sa stratili. Tento brankár patril do druhej skupiny. Do zostavy sa dostal Tim Thomas a z Raycrofta spravil veľmi rýchlo svojho náhradníka. Nepotreboval k tomu ani nejaké mimoriadne výkony, no Kanaďanova úspešnosť padla na 87,9% a s takou sa dá v najlepšej lige sveta robiť jednotku len ťažko. Veľkým sklamaním bol aj v Toronte, kam bol vymenený. Dva roky po sebe tím nedosiahol play-off a púť tohto brankára pokračovala. Najbližšiu 90-percentnú sezónu zažil až v ročníku 2009/10. To síce vo Vancouveri len kryl chrbát Luongovi, no upozornil na seba Dallas. Ten z neho spravil náhradníka Lehtonena a po roku ho vytlačil na post trojky Richard Bachman. Kariéra Andrewa Raycrofta sa vďaka tomu už pobrala úplne iným smerom. Pred výlukou sa o ňom písalo ako o konkurentovi pre Rolosona, Luonga alebo Broudeura, po nej šlo o putujúcu dvojku alebo trojku. V roku 2012 dal bodku za svojimi 280 zápasmi odchytanými v NHL a odišiel do Talianska, neskôr do Švédska. Európsky hokej ho dlho nebavil a jeho novým zamestnaním sa stalo trénovanie brankárov univerzitného tímu v Connecticute.

Hráči mimo poradia:

Dlhá história NHL si pamätá výrzane viac hokejistov, ktorí v jednej sezóne predčili samých seba a už to nezopakovali. „Omilostili“ sme Fredrika Modina, hrdinu Tampy Bay zo sezóny 2003/04. V nej nazbíeral 57 bodov v základnej časti a ďalších 19 v play-off. Nič podobné už nikdy nezopakoval. Podobným prípadom je aj Viktor Kozlov, ktorý v ročníku 1999/00 nahral 70 bodov v drese Floridy, no po zvyšok hráčskeho pôsobenia sa tomuto číslo nepriblížil. Obaja však atakovali tisícku odohraných duelov v NHL, takže „one hit wondermi“ určite nie sú.
Ak by sme rebríček natiahli na desať miest, určite by sa doň zmestil Jonathan Cheechoo za sezónu 2005/06. V nej si pripísal famóznych 93 bodov a jeho druhý najlepší rok v NHL bol len 69-bodový. Rovnako jednorazovo blysli aj Éric Dazé v sezóne 2001/02 ako hráč Chicaga, Warren Young v Pittsburghu počas ročníka 1984/85 alebo Wayne Babych vo farbách St. Louis štyri roky predtým.
Brankárske výslnie nakrátko navštívil Jim Carey v sezóne 1994/95 v drese Washingtonu. Ten sa zaradil medzi 10 najlepších brankárov NHL, bol jednotkou tímu v play-off, ale napriek tomu má na konte len 172 štartov. Manny Legace skvelou sezónou 2005/06 posadil na lavičku Chrisa Osgooda, čo sa nepodarilo hocikomu. 2,19 gólu na zápas a 91,5% z neho spravili detroitskú jednotku, ale časom na seba nechal zabudnúť.