Main Content

5 príbehov krátkodobých hviezd vo svete NHL

štvrtok, 28. máj 2015 09:41 | Autor: Richard Weinfortner

Presadiť sa v najslávnejšej lige sveta nie je jednoduché a aj keď sa to v jeden rok podarí, stále nie je nič isté. Veľmi ľahko môže hráč získať nepopulárnu nálepku „one hit wonder“. To sú presne muži, ktorí očakávania od samých seba raz postavili nad svojimi možnosťami.

Rob Brown (1988/89)


Bol rok, kedy Rob William Brown nechal v tabuľke produktivity NHL za sebou Kurriho, Robitillea, Messiera, Petra Štastného, Näslunda a ďalších. Odvtedy sa cez sto bodov v základnej časti dostal štyrikrát, vždy však len v nižšej súťaži. Hráča, ktorý takto vyniká v IHL je škoda neangažovať, no Brown počas kariéry nenašiel kompromis medzi týmito dvomi súťažami. Pittsburgh tohto krídelníka vydraftoval až vo štvrtom kole a zahrať si v takom kvalitnom a perspektívnom klube musela byť česť. Rok po drafte začal pravidelne hrávať a dva roky po vstupe do NHL zažil svoj hviezdny rok. Tučniaci skončili vo svojej divízii na druhej priečke a produkovali veľmi otvorený hokej s množstvom strelených aj inkasovaných gólov. Brownovi tento systém maximálne vyhovoval. Nazbieral 115 kanadských bodov, čím sa stal štvrtým najproduktívnejším hráčom NHL a druhým vo svojom tíme. Viac bodov nazbieral v Pittsburghu len legendárny Mario Lemieux. Pittsburgh skončil v druhom kole play-off, v divíznom finále, proti svojmu rivalovi z Philadelphie. Nabité mužstvo malo jasný cieľ do ďalších rokov – svoje postavenie vylepšovať. Mladý Brown určite patril medzi tých, ktorí mali pri napredovaní pomôcť, no na rozdiel od väčšiny svojich spoluhráčov, jeho čísla boli každým rokom horšie. V sezóne 1989/90 bol s 80 bodmi štvrtým najproduktívnejším hráčom tímu a o rok neskôr odohral len 25 duelov, v ktorých si pripísal biednych 16 bodov. Tento prepad nebol spôsobený zhoršenými výkonmi talentovaného Kanaďana, no skôr produktom jeho zlého prístupu k tréningom a príprave. Akoby sa v prvej sezóne zviezol so slávou Lemieuxa a nadobudol pocit, že dokáže byť hviezdou aj bez prehnaného úsila. Gól v každom piatom zápase však hviezdy nerobí a vedenie Penguins veľmi rýchlo pochopilo, že takto pokračovať nemôže. Brown bol vytradeovaný a hrával za Hartford Whalers. V tomto tíme sa jeho čísla o niečo zlepšili, ale i tak bol v tieni Rona Francisa alebo Bobbyho Holíka. V ďalších štyroch rokoch to skúšal ako hráč Chicaga, Dallasu a Los Angeles. Nikto z nich mu však neponúkol lákavý dlhoročný kontrakt a Brown čo-to odohral aj v IHL. V tejto súťaži začal pravidelne zdolávať hranicu 100 bodov. Maximom bolo 155 v Kalamzoo Wings. Lenže výrazný kvalitatívny rozdiel medzi touto súťažou a NHL, v spojení s nálepkou netrénujúcej hviezdy, držal Roba Browna mimo diania elitnej súťaže. V sezóne 1997/98 začal opäť obliekať dres Pittsburghu. Spoznal sa s novou generáciou hráčov na čele s Jágrom, Strakom či Barnabym, no neuchytil sa ani v ich spoločnosti. Kariéru definitívne ukončil v roku 2003, kedy sa opäť prepadol do nižšej ligy a pochopil, že po tridsať päťke je návrat do NHL nereálny.


Foto: © TASR