Ak bol Borje Salming hráčom, ktorý otvoril dvere NHL pre európskych hráčov tvrdej nátury, Igor Larionov sa zaslúžil o to, aby týmito dverami prešiel každý Európan hodný zahrať si najprestížnejšiu hokejovú súťaž sveta. A keď hovoríme každý, máme na mysli aj hráčov spoza padnutej Železnej opony, ktorí do obdobia Larionova nemali s NHL takmer žiadny vzťah, ak teda zrovna neemigrovali ako napríklad Peter Šťastný. Larionov rebeloval počas celej svojej kariéry, najmä proti tvrdému sovietskemu režimu, ktorí nielenže zakazoval hráčom hrať v NHL, ale držal ich v tvrdých podmienkach 11 mesiacov v roku. Larionovi sa podobné podmienky pochopiteľne nepáčili a so statusom hviezdy sa mu „prepiekli“ viaceré kritické názory prezentované, na tú dobu neobvykle, verejne. Keď ho v roku 1985 draftoval Vancouver Canucks, Larionov na každom kroku vyjadroval úmysel ponuku Canucks prijať. To ho stálo vylúčenie z medzinárodných akcií, z ktorých by Igor mohol za more utiecť. Jeho kvalita však prinútila sovietske autority ustúpiť a prizvať ho späť do reprezentačného dresu. Po ôsmich rokoch otvorenej revolty sa mu v roku 1989 podarilo predsa len presvedčiť sovietskych hodnostárov, aby ho do vytúženej NHL pustili. A s ním išli aj ďalší štyria členovia formácie, ktorá je dodnej považovaná za najlepšiu hokejovú pätorku v histórii tohto športu. Makarov, Larionov, Krutov, Fetisov a Kasatonov mali v NHL rôzne osudy, no svojim odchodom vydláždili cestu pre svojich ruských nasledovníkov, ktorí odvtedy v NHL spomedzi Európanov dominovali, až do nástupu KHL a možno až doteraz. Najviditeľnejšie je vidieť vplyv týchto hráčov, a Larionova osobne, na vzostupe hviezdy Pavla Bureho. Toho si vzal pod ochranné krídla Larionov, keď v roku 1991 Bure vstupoval do NHL v drese Vancouvru. Pomohol mu s prechodom z európskeho na americký štýl hokeja, pomohol mu vytvoriť typický obraz ruského hokejistu, ktorý „kopírujú“ v súčasnosti hokejisti ako Ovečkin, Kovaľčuk, či nastupujúci Nakupov. Larionov jednoducho menil NHL na všetkých frontoch.