Postavenie mimo hry je jedným z pravidiel, bez ktorého si hokej v podstate ani nevieme predstaviť. Na jednej strane zakazuje útočníkom čakať na prihrávku pred súperovou bránkou, na strane druhej až príliš často zastaví rozbiehajúcu sa akciu, čo hru poriadne kúskuje. Ofsajdy boli najprv posudzované v rámci jednotlivých pásem, v roku 1943 bola zavedená červená čiara a rovnaké pravidlo bolo uplatnené aj pri prihrávkach cez ňu. Ofsajdy cez červenú čiaru boli zrušené až v roku 1997 (v NHL 2005). Dnešnú podobu však dostal ofsajd už v roku 1930, kedy bolo jasne zadefinované, že hráč nemôže vojsť do útočného pásma skôr ako puk. Na tomto princípe funguje dodnes. Dovtedy bolo povolené iba prihrávanie dozadu alebo do strán. Malé rozdiely v posudzovaní ofsajdov sú dodnes. Existujú 3 spôsoby, kedy je hráč v postavení mimo hry a puk je nastrelený do pásma. Okamžitý ofsajd znamená, že hra sa preruší v momente, keď puk vletí do pásma, v ktorom už je útočiaci hráč. Zdržaný ofsajd, využívaný v NHL do roku 2005, dáva možnosť brániacemu tímu hrať a útočiaci hráč nemôže napádať, kým neopustí pásmo. Treťou možnosťou, využívanou IIHF, je v podstate zdržaný ofsajd, pri ktorom musia všetci hráči naraz opustiť pásmo a následne môžu napádať.